A na pláňavje bil v léťe juniáles!

Archív: Milan Tomšej

Moji starí roďičé chovali domácí zvírata a proto sem k ňim rát choďil. Rás mňa stareček ze starenkú vozem zebrali do vinohrada a tam sem jak malí chlapec zažil prvňí dotik s prírodú.
Ukázali mňe hňízdo, gde bažanťica seďela na vajíčkach. Narás vileťela, já sem sa lekel a vúbec sem nerozumjel proč tam seďela. Že aj takto začína život v príroďe sem pochopil neskúrej. Tento zážitek mi ostal v pamjeti natrvalo a možno je to tá sila, kerá mňa nafurt k príroďe pritáhla. V roku 1967 sem uďelal skúški s polov­ňíctva a stal sa členem polovňíckeho združeňá. Dodneska poluju s mojú prvňí puškú, kerú sem si kúpil. Mám ju rát aj ket má poškoďenú hlaveň. Rás sa toťiš stalo, že sme jeli na motorce s bratrancem Karolem Geherem na lof srnca do hor. Bilo popršané, zatáčku sem dobre nevibral, spadli sme a já sem s puškú čárel o zem. Ten srnec, kerého sem ulovil, mjel bledú srsť. Ríkame mu albín a ten do chovu nepatrí. O tem to hlavňe je. Polovňíctvo neznamená za každú cenu ďivokú zvjer enom strílat. Musí sa prikrmovat, revír sa zvelaďuje a loví sa enom premnožená a do chovu nevhodná zvjer. Z radosťú spomínam na svoje 50-ročňí púsobeňí v polovňíctvje, a tak, jak les patrí k polovňíkom, patrí k ňim aj juniáles.

V minulosťi sa táto gulášpárti ďelávala na zimáku, v Hájku alebo ve Zlatňíckej doliňe. Tento rok sa juniáles polovňíkú, kamarádú a hosťí konal 30. júna na Pláňavje. Usporádala ho Poľovnícka spoločnosť SKALICA-POLE. Počasí višlo tak, jak sme chceli. Pláňavská búda bila pri tejto príležitosťi vňútri pjekně vilíčená, vizdobená trofejama, ba aj novíma kamnama vilepšená. A za zvukú polovňíckej hudbi halali mohel juniáles začat.

Archív: Milan Tomšej

Prítomní bili obeznámení s programem a bil trochu víňimečňí, protože prebjehla gratulácia mňe a pánovi P.  Bílikovi k naším životňím víročám. Následňe bilo pánem Masarykem visvjetlené nové zapisováňí náfšťev revíru elektronickú formú ces počítač a mňe zas došlo, že čas skutečňe pokročil a doba sa zmjeňila. Enom súťaš ve strelbje maloráškú na utekajúceho plechového zajíca o vjecné ceni vipádala furt jednak. Aj ten zajíc bil privázaní drátem, abi si to náhodú nerozmislel a neutékel do Kátova. O porádek a bespečnosť pri súťaži sa starali určení polovňíci. Strílali ďecka, dorost, dospjeláci a dúchodci a zaslúžené ceni rozdal polovní hospodár. Na stoloch venku pret búdú bilo pro každého dosť fšeckého ot trdelňíkú, koláčkú, pagáčkú a napečeních všelijakích dobrot, fčetňe vín a koňakú. Fšecí chválili guláš, brúška si hlaďili, nekerí aj duplu si dali a do pohodi sa viprávjali príhodi s polovaček u každého stola, jak tá z Vrádišťa: Dvá polovňíci zastrelili jedného zajíca a dohadovali sa, gdo ho trefil. Hospodár ich rosúdil takto. Zebral im širáky a pot jeden dal vistrelení patrón. Ten, kerí pot širákem patrón našel, zajíca dostal a bilo po sranďe.
Navečer sa v dobrej nálaďe spokojní účasňíci pomali roscházali. Možná sa nekomu aj neco nelúbilo, ten nech si to nechá pro sebja a na rok dójit nemosí.
Píšu enom to, co sem v mojem živoťe viďel, čul a zažil.

Miloslav Tomšej st.,
Skaličan ťelem aj dušú