Od malička, uš ket sem sa snažíl mjet svúj rozum, sem sa zamíšlál proč to tak je , že mi máme októbr, novembr a decembr, ket ve školi sme mjeli október, november a december. No asi to je proto, že sú to mjesíce, kedi sa zpolí, zahrad, vinohradú a sadú bere úroda, dari prírodi a našého snažeňá. Skaličaňi to trochu zkráťili enom na br, možná aj proto, že uš sú chladňejší rána a tak ket vilézli spostelí, išli na dvúr, tak rekli „brrr to je zima“. F Sudomjericách majú v októbri říjen. Ano, v horách sa ozívajú rujňí jeleňi a daňci, zakládá sa nové potomstvo. Srnci uš to majú zasebú, lebo jejich čas láski mjeli v júli a augusťe. V októbri dozrávajú hrozni, je čas vinobraňá a začíná žlutnút list na stromoch, chistá sa spadnút a tak dojde listopad. Furt sem rozmíšlál proč je prosinec decembrem. Visvjetleňí je asi takové, že ket bila veliká chudoba a bída, nastali zlé časi, tak ti, co nemjeli co dat do hubi a na sebja, choďili prosit o pomoc a ti co mjeli dosť, tak prosili prozretelnosť o odpusťení a chistali sa na príchod spasitela. Nevím, ale pripádá mje to nejak tak.
Na októbrové a podzimňí dňi mám pjeké spomínki. Kopali sa erteple, lámalo sa turecké žito a z rolí sa nésla vúňa spáleného erteplovišťa. Erteplová ňať sa nedávala na hnojišťe. Erteple upečené fpopeli erteplovišťa mjeli ohromnú, napolovic surovú chuť, ale jak ďecka sme to mjeli pochúťku. Hubi černé, popel aj ve vlasoch a prsti dopálené ot vrelích šupek. Mjelo to neopakovatelné kúzlo. V hlavje mi zostala spomínka. Mjel sem tak deset rokú. Mjeli sme kúsek pola na Polšínoch, za štrekú smjerem ke ribňíkom. Bívalo dobrím zvikem, že si súsedé pomahali, jak sa dalo. Mamince išli pomahat vikopávat erteple kamarádki z ulice, tetki Bjeta, Marka a Julka. Tá posledňe menovaná mjela vječší problémi po poroďeňí cérki, bila aj ve špitáli f Kromjeríži delší dobu. Kopali spolem, házali erteple na hromátki a vňať vedlá. Vjednu chvílu Julka s velikím krikem utekala ke Hrúdňímu jazeru a oňi sa prevelice lekli, že onemocňela zas. Pochvíli zostala leklá stát. Jak vihrabávala z jamki erteple, tak vihrábla hňízdo miší a preikrutňe sa lekla, ináč í ňic nebilo, tak kopali dál.
Zdroj: Facebook
Vilámané turecké žito (kukurica), sa na vozoch dovézlo dom do stodolí alebo pod návraťí, gde ho potom súsedé a roďina šúpali ze šupek a chlapi po štiroch kláskoch zvázali do vázanek a vješalo sa na bidla, abi sa dosušilo. Bili to krásné večere, gazďina uvarila čaja alebo víno, ponúkla pagáček alebo koláček, tetki besedovali a probírali co sa gde stalo, chlapi mjeli svoje starosťi a mi ďecka sme počúvali z otevrítíma hubama, hráli sa fšúsťí a dováďali sme. Ten, kerí pri šúpaňí našel strakatí klásek, mohel ít skúrej spat.
Októbr prešél, došel novembr a orali sa pola, chistal sa základ úrodi na další rok. A napadnuté lísťí sa moselo posklúzat ze zahrad a ze dvora. Sedláci na vozoch vozili na pola maštalňí hnúj, trošku bili navoňané aj ulice a co na cesťe zostalo, to si pozbírali paňički, co nemjeli doma žádní hid, a fkíbloch nosili do zahrádek. Fšecko sa zužitkovalo. V decembri sme seďeli pri šporhelťe a ťešili sme sa prvňí sňech a led, abi sme sa mohli vidováďat na ulici, na lúkách alebo ze saňama na Kalvarce. Bívali to pjekné dňa …
Anton Dinka st.