Kostnica, Konstanz, Constance. Tak sa nazýva môj dočasný domov. V roku 1415 tu upálili Husa, posledného pol roka upaľujú moje chybné ilúzie o Nemecku.
Cestovanie je súčasťou môjho života. Doposiaľ som navštívila 18 krajín, preto keď sa naskytla ponuka študovať v Nemecku, ani na sekundu som nezaváhala. Čím viac cestujem, čím viac krajín, kultúr a ľudí spoznávam, tým sa mi obraz mojej domoviny viac a viac vyjasňuje.
Do Kostnice som prišla s veľkým očakávaním. Študujem na Universität Konstanz, ktorá patrí medzi top univerzity v Nemecku a medzi „50 under 50“ na svete (top 50 univerzít mladších 50 rokov). O to väčšie sklamanie som tu zažila. Vybavenie školy à la Windows 2000 a mechanická „štikačka“ pre profesorov nepotrebuje komentár. Wi-fi tu nefunguje, menza je drahá a pre alergikov ako som ja úplne nevhodná. Hodiny vyzerajú ako reklama na knihy, ktoré profesor a jeho kamoši napísali – nič viac sa na nich nedozviete. Uzavriem to tým, že som rada za moje univerzity v Brne. Po akademickej stránke mi táto škola zrejme veľa nedá, ale pobyt v cudzej krajine mi dal viac ako všetky školy dokopy. Dal mi zdravý pohľad na svet a na naše Slovensko.
Nemci sa chvália, že sú pünktlich. Ak beriete rozptyl polhodiny, tak naozaj sú. Vtipy o vlakoch a autobusoch, za ktoré ste radi, že vôbec prídu, a to, že meškajú nie je podstatné, sú samozrejmosťou. Vlak za cenu pol ľadviny, 30 minút meškanie, žiadna wi-fi – to je také nemecké. Viete, v čom je však zásadný rozdiel oproti Slovensku? Im to nevadí, nikam sa neponáhľajú.
Netrápia sa nad vecami, ktoré neovplyvnia. Vytiahnu knihu, začnú sa spolu baviť a čakajú. Ak prídu neskoro, tak ich nikto nezreve ako malé dieťa, veď to predsa nie je podstatné a oni za to vlastne ani nemôžu.
Staršie ročníky si možno pamätajú prázdne regály a fronty na všetko možné aj nemožné. Čo ak vám poviem, že toto zažívam každý týždeň? V nedeľu je všetko zatvorené, takže v piatok/sobotu robia Nemci (ale aj Švajčiari) nájazdy na všetky obchody, v pondelok ani utorok nestíha byť naskladnené, takže často nenakúpite. Všetko musíte kupovať do zásob, lebo sa môže stať, že to skrátka nebude a vy si nedáte ani tie suché zemiaky. Možno to inde v Nemecku vyzerá inak, ale pohraničie zažíva nájazdy Švajčiarov ako Egypt zažíval kobylky v rámci siedmych rán egyptských. U nás by na predavačky išli ľudia s vidlami a pochodňami, tam im to však nevadí – aspoň urobia jeden obrovský nákup na celý týždeň a trávia viacej času s rodinou alebo v parkoch.
Najväčší kultúrny šok som však zažila čakaním na autobus, ktorý opäť nechodil. Pán v obleku stojaci vedľa mňa sa zohol a zdvihol plechovku zo zeme. A to nebola ani jeho!
V Nemecku to nie je dokonalé. Ak chcete žiť na úrovni, mať ako-taký spoločenský život, tak vám ich „veľké“ peniaze stačiť nebudú. O kúpe nehnuteľnosti môžete iba snívať. Tráva tam zelenšia nie je, zelenšie je len ich vnímanie životného prostredia. Aký je teda môj dojem z Nemecka?
Možno to bude patetické, ale aj keď služby a škola sú na nižšej úrovni, ľudia sú tam trochu iní. Iní v lepšom zmysle – neziapu po sebe, sú milí, starajú sa o svoje okolie, ich jediná odpoveď nie je, že za všetko môže ten druhý.
U nás sú ľudia viacej v strese. Nikto ma však nepresvedčí, že je to kvôli zlej ekonomickej situácii. Nemci to nemajú o nič ružovejšie, ale nevyvíjajú na seba a ani na svoje okolie tak veľký tlak, ako to robíme my. Skúste sa občas zastaviť, uvoľniť sa, byť s priateľmi, popriať pani predavačke pekný deň, nehnať sa za všetkým a môžete zažiť Nemecko aj u vás doma.