„Tradičné remeslá nezaniknú i napriek tomu, že o niektoré z nich nie je veľký záujem.“
Riaditeľka Regionálneho centra remesiel ÚĽUV Bratislava Oľga Fratričová, 7. 4. 2016
V tomto čísle Skalického Obzoru sme sa zamerali na remeslá. To, že 14. jún je Svetový deň remesiel je len dôvodom, pre ktorý sme upriamili pozornosť na to, čo vo všeobecnosti všetci obdivujeme, avšak svojim konzumným spôsobom života sme priviedli až na pokraj zániku. Remeslá však nie sú len zdrojom výroby úžitkových či dekoratívnych predmetov. Z veľkej časti sú ich produkty nosičmi kultúrneho odkazu a našich vlastných tradícií. Nakoľko dnes je remeslo z časti pojem, ktorý označuje akúkoľvek prácu s konkrétnou náplňou, je na úvod potrebné definovať si, čo to remeslo je. Remeslom by mala byť označovaná malovýroba, založená na kvalifikovanej, prevažne ručnej práci výrobcu a na obmedzenej deľbe práce vnútri dielne.
AKO SME PRIŠLI K REMESLÁM
Ako sa v hĺbke dejín vyvíjal náš spoločný a spoločenský život, tak sa doň postupne vkrádala istá špecializácia práce, pretože už vtedy nemohol každý robiť všetko. V dejinách ľudstva prišlo najprv na rozdelenie poľnohospodárstva na poľnohospodársku prvovýrobu a chov dobytka. V druhom delení sa odlúčili činnosti, ktoré boli podpornou činnosťou poľnohospodárstva, teda výroba poľnohospodárskeho náradia. Tu vznikli prvé remeslá. Neskôr sa výroba výrobkov a produktov, ktoré mali uplatnenie aj mimo poľnohospodárstva, sústreďovala v mestách a remeselníci sa organizovali v cechovom zriadení. To malo za následok tretie delenie, ktoré prinieslo vznik obchodu ako samostatnej činnosti.
U NÁS V SKALICI
Už v 12. storočí začali vznikať podľa územného alebo stavovského delenia bratstvá, združené okolo určitého svätca, ktorý bol ich patrónom. Remeselnícke cechy sa riadili spísanými pravidlami, ktoré objasňovali nielen podmienky členstva, ale aj úlohu spolku vo vzťahu k mestu, jeho obrane, rozvoju, pomoci pri pohromách, ale aj účasti na náboženskom živote. V skalickom farskom kostole sv. Michala môžeme stále obdivovať skupinu cechových barokových oltárov z počiatku 17. storočia. Skalických krajčírov tu chráni sv. Katarína Alexandrijská, kožušníkov a garbiarov sv. Panna Barbora, mäsiarov apoštoli Peter a Pavol, kopáčov a debnárov (a aj vinárov) sv. Urban, kolárov a kováčov sv. Ondrej, čižmárov sv. Štefan kráľ. Okrem týchto bohatých cechov boli v Skalici aj cechy ševcov, murárov a kamenárov, hrnčiarov, tkáčov, zámočníkov a stolárov, kupcov, kramárov a železníkov, mydlárov, súkenníkov, postrihovačov, klobučníkov, pekárov, remenárov, sedlárov a mieškárov, nožiarov.
Z REMESELNÍKOV ŽIVNOSTNÍCI
Systém cechového zriadenia fungoval na našom území, i keď postupne s mnohými obmedzeniami, až do 18. storočia, kedy začal byť prekážkou a brzdou rozvoja manufaktúr a tým aj nastupujúceho priemyslu. Neskôr, v súvislosti s rozvíjajúcou sa veľkovýrobou sa ukázalo, že cechy komplexnejšie zabezpečovali ochranu výrobcu i spotrebiteľa. To však už dávno vzťah výrobcu a kupujúceho nahradil vzťah produkujúcich firiem a trhu. Cechy vystriedali živnosti, ktoré upravoval zákon z roku 1872, a postupne pribúdali ich vlastné obchodné priestory. Skalická monografia uvádza, že na prielome 19. a 20. storočia bolo v meste 80 remeselníkov, 15 obchodov a viac ako 10 hostincov. Na konci 19. storočia sa začali zakladať remeselnícke školy, organizovali sa zveľaďovacie akcie, najmä kurzy domáckej výroby. To zvýšilo úroveň učňovského a vzdelávacieho procesu, ktorý sa dovtedy obmedzoval na majstrovu dielňu.
ZÁNIK REMESIEL?
V modernej súčasnosti, vplyvom globálneho obchodu, prišlo k dostupnosti tovaru so širokým výberom, i keď súčasne častokrát nižšou kvalitou, ale aj nižšou cenou. Priamy súvis spája tento jav s veľkovýrobou, automatizáciou, digitalizáciou spoločnosti a následne i poklesom záujmu o manuálnu prácu. Vo výsledku sú remeslá na ústupe, niektoré sa stávajú ohrozenými a zanikajúcimi. Ako sme spomínali v úvode, pre niektoré je nádejou na záchranu ich prepojenie s ľudovými tradíciami. Eva Ševčíková zo Záhorského múzea v Skalici v roku 2015 vo svojom článku Keramická výroba a jej súčasný stav na Záhorí píše, že „Prínosom posledného obdobia je možnosť vzniku samostatných dielní, (….) a samostatní výrobcovia nie sú nútení pracovať len ako výrobcovia pre ÚĽUV. Konkurencia a trhová ekonomika však núti výrobcov prispôsobovať sa požiadavkám zákazníkov, preto sú ‚donútení‘ častokrát vyrábať tovar, ktorý by za iných okolností zrejme nevyrábali. U niektorých je však cítiť snahu ‚vychovávať‘ zákazníka a naučiť ho ctiť si tradičné výrobky s ich tradičným tvarom a dekorom.“ Napriek tomu, že záujem o tradičné výroby sa podporuje, v internetovom katalógu kontaktov firiem Azet nájdeme pod Ľudovými a umeleckými remeslami v Skalici len jeden záznam. To samotné je obrazom dosť neutešenej situácie a môžeme si vybrať sami z mnohých dôvodov, prečo. Pravdou je, že remeselníkov je v skutočnosti predsa len viac. O neprirodzenej deformácii štruktúry skutočne živých remesiel je možné sa veľmi rýchlo presvedčiť, keď hľadáte majstra na práce u vás doma. Jednoducho „nie sú ľudia“.
KAM ZO ŠKOLY?
Presne o tom hovorí Ing. Eva Hanzalíková, riaditeľka ZŚ, Strážnická: To, že šikovný remeselník je na nezaplatenie, vieme všetci už roky. Napriek tomu záujem žiakov o štúdium na stredných odborných, v minulosti učňovských školách, je nízky. Môžeme si iba domýšľať, čo je skutočným dôvodom, prečo žiaci základných škôl napriek nedostatku remeselníkov na trhu práce, a evidentne i slušnému finančnému ohodnoteniu remeselníckej práce, nechcú študovať remeslo. Je všeobecne známe, že mladí ľudia nemajú o manuálnu prácu záujem, nie sú k tomu vedení ani doma a, bohužiaľ, ani vo väčšine škôl. V nedávnej minulosti boli zrušené dielne na mnohých základných školách, kde mohli žiaci rozvíjať svoje manuálne zručnosti. Po čase sa prišlo na to, že to bol chybný krok a dnes je trend opäť techniku dostať do základných, dokonca aj materských škôl. Zostáva nám iba veriť, že tento negatívny, viac ako dvadsaťročný nezáujem žiakov a rodičov o štúdium remesiel sa zmení. Rodičia i učitelia zohrávajú pri výbere strednej školy pre deti zásadnú rolu. Vedia objaviť v nich talent, zručnosti a predispozície, nasmerovať ich k remeslu, ktoré by im v dospelom živote zabezpečilo prácu a finančnú stabilitu. Čo sa týka klasických starých remesiel, tie prežívajú viac menej prostredníctvom nadšencov, vo forme koníčkov …
NEZÁUJEM VERSUS MOŽNOSTI
Mgr. František Kaprálik zo Základnej školy, Vajanského hovorí: Rubom tohto problému je rušenie učňovských odborov. Ponuka remesiel v našom okrese je pomocný stolár – dvojročné štúdium, štúdium stolár ako remeslo bolo zrušené pre nízky záujem. V Senici je murár a inštalatér. Za ostatnými remeslami je potrebné cestovať ďalej, ak vôbec sú. Pravdou je, že medzi žiakmi nie je o remeslá záujem, napríklad v tomto školskom roku sa na takýto odbor žiadny žiak nehlásil. Je to zaujímavá téma, ku ktorej by vedeli viac povedať na VÚC, podľa čoho otvárajú jednotlivé odbory a podľa čoho určujú stredným školám, koľko žiakov môžu na jednotlivé odbory prijať.
AKO PLÁNOVAŤ ŽIVOT?
Situácia je zložitá a odpoveď dá napokon dopyt v bežnom živote. Niekoľko krát sme sa dotkli vzťahu remesiel a tradície. Tvorcov vidíme často naživo na remeselníckych trhoch, niekedy predvádzajú priamo na mieste svoju zručnosť a fortieľ. Zaujímalo nás, ako sa dnes týmto remeselníkom žije, či je o ich prácu záujem, ale aj to, či je možné sa ešte aj dnes remeslom uživiť. Spýtali sme sa tých najbližších, ktorí žijú tu, v Skalici, medzi nami.
Andrej Irša – rezbár
Rezbárstvo patrí k najstarším remeslám, no práve vy využívate aj tie najsúčasnejšie technológie …
V minulosti som bol zaujatý získavaním vedomostí a zručností, ktoré boli založené práve na pôvodných technológiách. Čoraz intenzívnejšie som pociťoval, že treba prispieť niečím novým, reprezentatívnym pre svoju dobu. Fascinujú ma nové technológie.
Môžete to, prosím, priblížiť?
V súčasnosti sa venujem najmä tvorivému využitiu 3D technológií. Je tu priestor na experimentovanie v intenciách remesla, ale aj umenia. Ide o 3D skenovanie tvárí, postáv a následného vyhotovenia virtuálneho modelu, vytlačeného modelu, či sochy realizovanej v dreve, prípadne v iných materiáloch. Pracujem s pokrokovejšími technológiami a kvalitnejšími materiálmi (drevo, kov), pričom ovládam aj pôvodné technológie, vrátane odlievania. Dáta môžeme zachovať na vhodnom nosiči, pri nezmenenej kvalite, desaťročia, až do ďalekej budúcnosti. 3D dáta môžu byť uložené na pamäťovom médiu, dajú sa posielať internetom a práca sa dá zrealizovať kdekoľvek.
Nenahrádzajú zariadenia a technológie úlohu človeka?
Nie. Netreba si zamieňať autorskú tvorbu s priemyselnou výrobou alebo množstevnou produkciou. Sú to úplne odlišné polohy. Umelecké dielo je veľmi osobitá vec, bez ohľadu na to, či bude autor ryť ručne rydlom do dreva alebo laserom do povrchu mesiaca.
Nechýba vašej takto technicky závislej tvorbe srdce, duša, emócie?
Nie. Všetky procesy spojené s realizáciou musím ovládať. Stálo ma to vyše tridsať rokov intenzívnej činnosti, dopĺňania vedomostí, budovania zázemia, povedomia medzi zákazníkmi aj kolegami. Nerobím množstevnú produkciu a dielo má za sebou príbeh. Zákazník má istotu, že za svoje peniaze má originálne dielo a nie niečo, čo vzniklo bez driny, odriekania a cieľavedomosti. Ak sa použijú nové technológie, neznamená to, že dielo tým musí utrpieť. Naopak. Môže mať niečo, čo iné práce nemajú.
Stále však je označenie „hand made“ značkou zaručenej kvality.
To áno. Predovšetkým v spojení s remeslom. Ručná práca je naozaj úžasným fenoménom. Avšak, práve preto je tento pojem zneužívaný a má tak často parametre „lacnej nálepky“. Ak má výrobca zdravé ruky, vie nimi urobiť naučenú manuálnu prácu. Ak mu však chýba tvorivosť, čo bude zdôrazňovať? Generovanie hodnoty cez tvrdenie, že to je „ručná práca“ funguje aj pri výtvarne nezvládnutých prácach.
Ručná práca by však mohla byť akousi zárukou dobrej investície …
Pokiaľ neočakávate výraznejšie zhodnotenie, tak áno. Takto uvažuje veľa ľudí. Dnes sa nové technológie v umeleckej činnosti vo všeobecnosti podceňujú. Naopak, ručná práca je silne nadhodnotená. To je pre zhodnotenie pokrokovejšej tvorby dobre. Budúcnosť bude žiadať diela, ktoré sú v čase vzniku podceňované, ale viac ako čokoľvek iné reprezentujú svoje obdobie aj ich tvorcov.
Foto: Eduard Timko
Vladimír Janúšek (otec Štefan bol posledný debnár v Skalici)
Je debnárčina vašim rodinným remeslom?
Vôbec nie. Všetko začalo tým, že môj otec robil na píle, kde ho objavil syn pána Mana (pozn. redakcie: výrobca ponorky, o ktorej sme písali v Skalickom Obzore číslo 6/2020). Povedal, že takého šikovného je ho tam škoda a tak sa u starého pána Mana vyučil za debnára. Vyrábali sudy, kade, putne, škopky – jednoducho nádoby na víno. Otec po vyučení robil priamo u Mana v Strážnici, no po vojne išiel do ZVL a debnárstvo mu zostalo ako koníček. Až po roku 1989, vo svojich 69. rokoch, začal podnikať a robiť debnárčinu ako živnosť.
Vy ste sa rozhodli pokračovať?
Ja som síce otcovi pomáhal, ale nerobil som jeho remeslo. Som nástrojár a tak som mu porobil rôzne prípravky. Za tie bol veľmi rad, lebo inak robil všetko ručne. Ja som bol spokojnejší v nástrojárskej práci. Robiť dnes debnárčinu chce veľkú dielňu a strojové vybavenie a otec mal len malú dielničku. Keď sa nerobia veľké serie, prípravné časy sú potom dlhé. To by dnes asi nikto neocenil a nezaplatil. My sme všetko robili ručne, stále to bola viac ručná robota.
Práve v tom je však hodnota remesla a to ho odlišuje od sériovej výroby …
Práca s drevom má kúzlo, vôňu aj zvuk. Otca to asi bavilo, inak by to do vysokého veku nerobil. Určite mal aj dobrý pocit, že je užitočný.
Je toto remeslo stále niekde živé alebo je už len súčasťou folklóru a tradície? Nechýba v Skalici?
Je živé, dokonca i vďaka otcovej dielni. Po jeho smrti sme predali vybavenie debnárovi tu kúsok na Morave, v Čejkoviciach, ktorý však dokúpil aj ďalšie strojové vybavenie. Z okolia Čejkovíc bolo aj najviac našich zákazníkov, samozrejme však aj zo Skalice.
H. Hladká – výrobkyňa čepcov
Je možno považovať šitie čepcov za samostatné remeslo?
Za celkom samostatné remeslo asi nie. Čepce šili často ženy, ktoré šili aj kroje. Základom je krajčírina, no práca na krojoch sa vyrovná zložitosťou šitiu módnych modelov.
Patrí vo vašej rodine šitie čepcov ku generačnej tradícii?
Mňa čepčili čepcom, ktorý mi vyrobila moja mama. Neviem prečo mamka začala šiť čepce a už sa neopýtam (mala by tento rok sto rokov). Len si pamätám, že cez zimu maľovala kraslice a šila čepce. Občas ma poprosila, že mam jemné ruky – podrž mi toto, pomôž mi s týmto a tak som videla ako sa to robí. V roku 2015 ma oslovili pracovať na reštaurovaní čepca, on sa však celý rozpadal a tak som radšej ponúkla urobiť nový. Odvtedy raz za čas príde záujemca o čepiec, ale väčšinou sa požičiavajú. V súčasnosti je veľmi málo príležitostí na nosenie krojov i čepcov a preto je aj záujem o nový čepiec výnimočný.
V dnešnom technicky vyspelom svete sa kroje bežne nenosia, stále však patria k najobdivovanejším prejavom ľudovej kultúry.
Súčasťou krojov v Skalici je i čepiec, ktorým na svadbách čepčili nevestu a vydaté ženy ich potom nosili k slávnostným príležitostiam celý život. Dnes vítame každú príležitosť, kedy sa toto nádherné bohatstvo, ktoré nám generácie našich predkov zanechali, uchováva a obnovuje.
Koľko trvá zhotovenie jedného čepca?
Záleží od toho ako veľa je na ňom zdobenia. Práca je odhadom na 60 až 80 hodín. Všetko je ručná práca.
Než sa však pustíte do práce, je potrebné zadovážiť si materiál. Máte nejaký svoj zdroj?
Materiály, ktoré sa na to hodia, treba zháňať v širokom okolí. Je to časovo i finančne náročné. Pôvodné materiály sa hľadajú ťažko, pretože postupne zmizla ich výroba. Mnohí si pomyslia, že dnes sa veľmi ľahko obstaráva cez internet, ale to sa z hľadiska materiálov a hlavne farebnosti dá výnimočne. Najťažšie je to s jednotnou farbou, pretože nie je ani biela ako biela. A od druhu materiálu závisí finančná náročnosť (napr. hodvábne kvety sú drahšie ako látkové).
Sú čepce ku kroju na jednom mieste vždy rovnaké?
Každý čepiec je originál. Zachované sú základné prvky, ale pridávali sa čipky, stužky a strieborné korálky podľa želania zákazníčky i nápaditosti krajčírky. V každej dobe je na čepci zachytený rukopis zhotoviteľky.
Máte vo svojej práci pokračovateľov?
V mojej rodine nikto nepokračuje. V Skalici však máme viacero šikovných rúk, ktoré čepiec ušijú. Šitiu krojov na bábiky a čepcov sa venuje V. Kocáková, kroj i čepiec zhotovia aj J. Hertl a pani Zavadilová. Trpezlivosť a šikovné ruky sú základom, aby to mohol nieto vyrábať a musí ho to baviť. Ja som bola stredoškolská profesorka, nie som odborník, ale ušijem ho.
Ladislav Zezula – výrobca fujár a píšťal
Môžete nám predstaviť svoje remeslo?
Zaoberám sa výrobou ľudových hudobných nástrojov, ktoré bývali bežnou súčasťou života obyčajných ľudí, napríklad pastierov dobytka, handrárov a pod. Ide o rôzne druhy píšťal, od malých handrárskych až po fujaru. Aj keď nie som profesionálny výrobca, snažím sa dôsledne dodržiavať tradičné výrobné postupy (vyrezávanie, leptanie kyselinou a pod.). Preto sú moje výrobky takmer výlučne ručná práca.
Má táto výroba vo vašej rodine dlhšiu tradíciu?
V mojej rodine nebola tradícia žiadna, ale určitý „umelecký“ talent som zrejme zdedil po svojom starom otcovi, ktorý hral divadlo a pekne maľoval. Ja som prvý, a, bohužiaľ, asi posledný v našej rodine, kto sa takejto činnosti venuje. Výrobou ľudových hudobných nástrojov sa zaoberám už takmer štyridsať rokov. Prvé pokusy vyrobiť píšťalku sú z doby, keď som sa ako tanečník folklórneho súboru Skaličan stretol s fujarou z dielne známeho výrobcu Martina Kubinca.
Odkiaľ ste, teda, čerpali postupy a princípy?
Ako prvá predloha a inšpirácia pre moju ďalšiu činnosť mi poslúžila práve tá fujara. Všetky remeselné zručnosti potrebné k výrobe som sa naučil sám. Nemal som žiadne kontakty na iných výrobcov, ktorých v dobe, keď som s výrobou začínal, ani veľa nebolo. Využíval som poznatky získané z literatúry a múzeí. Pracoval som spôsobom pokus-omyl.
Čo potrebujete pre svoju prácu a kde máte dielňu?
Pre svoje remeslo potrebujem určité špecifické druhy nástrojov, rovnaké aké používali starí výrobcovia. Sú to vrtáky – nebožiece rôznych priemerov, rašple, nože a pod. Dielňu som mal v rodnom dome, bohužiaľ, už je zbúraná. Hrubšiu robotu, vŕtanie a opracúvanie, robím v garáži a nástroje dorábam doma, v byte.
Aký je okruh vašich zákazníkov a záujemcov o vašu prácu?
Moje výrobky smerujú najmä k folkloristom, priateľom a ľuďom, ktorým sa páčia. Vždy som sa snažil o to, aby boli moje výrobky dostupné pre každého. Myslím si, že práve v tom spočíva myšlienka ľudovosti. Krása a príťažlivosť tohto remesla pre mňa je v tom, že ak sa podarí dobrá píšťalka, je to oživenie kusa dreva, ktoré naďalej žije ako hudobný nástroj a svojmu majiteľovi prináša radosť. Vo všeobecnosti si myslím, že v súčasnej dobe zažívame návrat k tradíciám, ľudia sa stále viac zaujímajú o tradičné ľudové výrobky, ktoré sa opäť stávajú súčasťou ich života, či už je to ručne maľovaný hrnček, košík pletený z prútia alebo drevené hrable.
Myslíte, že vaše remeslo prežije túto technickú dobu?
Myslím si, že toto remeslo je stále živé, najmä v iných regiónoch Slovenska. Je stále veľa záujemcov o nástroje, či už sú to folklórne súbory alebo jednotlivci, ktorým sa píšťalky či fujarky jednoducho páčia alebo sa na nich chcú dokonca naučiť hrať. Zruční výrobcovia tak udržiavajú stáročnú tradíciu, ich výrobky sa dostávajú k ľuďom a verím, že vďaka tomu táto tradícia zostane zachovaná pre ďalšie generácie.
Dá sa výrobou ľudových hudobných nástrojov uživiť?
Nakoľko bola výroba ľudových nástrojov vždy len mojím koníčkom a nie profesiou, neviem posúdiť, či sa dá remeslom naozaj uživiť. Keďže je na remeselných trhoch či jarmokoch možné stretnúť množstvo výrobcov z rôznych oblastí, zrejme to ide. Musí to však byť veľmi náročné, pretože hodiny strávené pri výrobe sa len ťažko vyjadrujú cenou.
Anna Mária Pardubská – šička krojových košieľ
Ako ste sa dostali k takej výrobe, ako je šitie krojových košieľ?
Šitie vo všeobecnosti je od mladosti moja záľuba, ako aj rôzne ručné práce. Sem-tam niečo ušila na mamičkinom šijacom stroji Minerva, ktorý sme mali doma. Aj keď som sa nevyučila krajčírkou, ale vyštudovala som ekonomickú školu, šitiu som sa venovala aj preto, že sa mi narodili dve dcérky a syn a bolo treba niečo ušiť.
Takže, to šite nie je rodinným remeslom?
Všetko to išlo akoby od konca. Moje dve dcérky tiež zdedili záľubu v šití. Aj keď staršia to mala len ako záľubu, mladšia dcérka Hanka sa vydala na cestu krajčíriny, vyštudovala odevnú priemyslovku a následne sa venovala tomuto remeslu. Keď mala veľa práce, príležitostne som jej pomáhala. Aj preto, že bola členkou folklórneho súboru Skaličan, začala so šitím ľudových skalických krojov. Keďže kroje boli staršie, niektorí členovia potrebovali hlavne nové košele a vesty. Výšivky dodávala členka súboru Elena Mikošková, pre ktorú to je záľubu. Ťažko sa o tom hovorí, moja Hanka tu už nie je, tak pokračujem v jej práci.
Kto sú vaši zákazníci?
Ako som už spomínala, šijem pre členov súboru alebo aj ak má niekto záľubu v nosení takých tradičných ľudových výrobkov. Však prečo nie? Košeľa je ušitá z bavlneného plátna, môže sa nosiť aj pri iných príležitostiach, nielen pri vystúpeniach folklórneho súboru. A navyše, šijem ešte aj také maličké kroje, ktoré sa používajú ako obleky na fľašky, ako suvenír a spomienka na Skalicu, to je pre všetkých.
Dalo by sa tým, čo robíte, aj uživiť?
Myslím, že týmto remeslom sa už v terajšej dobe nikto neuživí. Možno v dávnej minulosti. So šitím krojových košieľ, alebo iných krojových súčastí ako sú vesty, či jupky, zástery, atď., je to čím ďalej, tým ťažšie.
Čo vás, teda, pri tom stále drží?
O mojej záľube v šití sa ani nedá povedať, že je to práca. Robím to len tak, v malom byte v kuchyni, ako všetky iné domáce práce. Je to naozaj len súčasť folklóru a tradícií. Nedá sa to ani nazývať remeslom, je to proste môj koníček, ktorý robím vo voľnom čase. Robí mi radosť, keď sa košele, či vesty, ktoré ušijem, páčia a radi si ich ľudia obliekajú. Myslím, že pokiaľ sa bude dať, a budem môcť, tak sa tomu budem venovať.
Martin Hrehor – výrobca produktov z ovocia
Môžete nám, prosím, predstaviť svoje remeslo?
Najprv je pestovateľ, vinár, no remeslom je až výrobca produktov z ovocia. Vyrábame ovocné vína, „živé“ ovocné octy a sirupy.
Čo odlišuje remeslo od masovej výroby?
Začínal som so živými vínami, cieľom bolo, aby boli čo najviac podobné tým, aké vyrábali naši starí otcovia, s minimálnymi zásahmi. Možno sme prispeli k renesancii ovocných vín v našom regióne. Dnes vyrábame ovocné vína moderné, medailové, od suchých po ľadové zbery. Pokiaľ vinárstvo ponesie moje meno, nikdy nebudeme vyrábať z koncentrátov, ani nebudeme používať žiadne umelé farbivá a arómy, ako je to dnes, žiaľ, rozšírené. A nielen pri ovocných vínach.
Čo vám na vašom remesle imponuje?
Je to nesmierne tvorivé a krásne remeslo. V mnohom podobné výrobe vína, v mnohom úplne odlišné. Niekoho možno irituje ak hovorím, že som vinár, veď nevyrábame víno, vyrábame ovocné vína. Rozumiem tomu, ale neviem ako inak to nazvať. Domnievam sa, že poctivý prístup a radosť je to hlavné. Veď ich robíme pre radosť. Ovocné octy vyrábame ako „živé“, to je nepasterizované, teda, všetky zdraviu prospešné látky v nich ostávajú zachované.
Je toto vaše remeslo súčasťou rodinnej tradície?
Nemôžem sa pochváliť rodinnou tradíciou. Starý otec a ujo robievali domáce ovocné víno, ale nie ako remeslo. Ani pozemok som nezdedil, nemám ani školu v odbore. Začínal som od nuly, doslova na zelenej lúke. Ako amatér, samouk. Za prvé peniaze som si kúpil vysnený pozemok, vysadili sme sad, neskôr postavili vinárstvo. Veľakrát sme začínali od začiatku. Neustále sa učím. Veľmi sa teším, že dnes už to nie je iba o mne, ale o tíme ľudí, ktorých spoločná práca tvorí výsledný produkt.
Od koho ste sa remeslo naučili?
Učil som sa na vlastných chybách, je to veľmi dobrá škola, človek si to dobre zapamätá. Z kníh, ale i od starých vinárov, ovocinárov, i známych a kapacít v odbore. Mal som šťastie na priateľov a ich cenné rady a skúsenosti. Verím, že cesta je cieľ, veď to hľadanie a skúšanie je na vinárstve to najkrajšie. A že sa niečo nepodarí? Nevadí.
Čo všetko k svojmu remeslu potrebujete a kde máte dielňu?
Kedysi si domáci gazda vystačil s demižónom, kvasnou zátkou a šlaufom na stočenie vína. I my sme naše vinárstvo stavali podobne, ako boli dispozične riešené typické skalické búdy. Dnes je takéto riešenie skôr na príťaž. Výroba sa nezaobíde bez moderných technológií.
V čom je pre vás toto remeslo krásne a príťažlivé?
Mám rád čas, keď kvitnú stromy a bzučia v nich včely. Keď sa skoro ráno v sade rozospievajú vtáky. Keď ochutnávame ovocie a hodnotíme jeho kvalitu. Čistenie a triedenie ovocia robíme ručne, ako sviatok, keď prídu kamaráti, je veselo. Koniec je až keď je práca hotová, keď sme narobení, ale skvelý pocit stojí za to … Čerešne sa napríklad lisujú veľmi dlho a pomaly, často celý deň a celú noc, pod letnou hviezdnou oblohou. Z lisu vyteká prvé mladé víno a my netrpezlivo čakáme aké bude. Každý ročník je iný a je mi ľúto ľudí, ktorí pančujú víno, veď o tieto krásne zážitky sa ochudobňujú.
Je vaše remeslo stále živé alebo je už len súčasťou folklóru a tradície?
Naše remeslo je náš životný štýl.
Ste v kontakte s ostatnými ľudovými remeselníkmi?
Veľkú časť nášho predaja tvorí ambulantný (stánkový) predaj a tak sme s inými remeselníkmi v neustálom kontakte. Sami sme začali trhy organizovať, aby sme dali priestor poctivým pestovateľom a remeselníkom. I tu je kvalita na ústupe. Farmárske trhy sú sprofanované, často tam je viac priekupníkov všeličoho ako poctivých prvovýrobcov.
Prečo myslíte, že sú remeslá na ústupe?
Drobné podnikanie je stále ťažšie. V našej brandži ho likvidujú smiešne výkupné ceny od prvovýrobcov, platobná disciplína, skoro nemožné je konkurovať nekvalite alebo dotovaným výrobkom z dovozu, legislatíva, ktorá umožňuje takmer nekontrolovane vyrábať ovocné vína z koncentrátov, daňové a odvodové zaťaženie, … Veľký podiel na zániku remesiel má aj zmena životného štýlu.
Kto je vašou cieľovou skupinou?
Pri našich výrobkoch sú to tí, čo hľadajú kvalitu, ktorí radi objavujú nové chute a vône, ktorých baví varenie. Gurmáni, zberatelia, ale aj tí, ktorí si chcú oživiť nostalgickú spomienku. Radi vysvetlíme, čo je za výrobou našich produktov. Tiež nás zaujíma, čo zákazník hľadá a očakáva. Pri platoch väčšiny ľudí je to ťažké. O to viac si vážim ľudí, ktorí si dokážu za kvalitu priplatiť. A to sú naši zákazníci, ktorých si nesmierne vážime.
Je v dnešnej dobe ťažké uživiť sa remeslom?
Konkurovať nekvalite, ako i dotovaným dovozovým výrobkom cenou, sa nedá. Dá sa však konkurovať kvalitou pre tých, ktorí ju dokážu oceniť. To vidím ako riešenie, spolu s osvetou.
Máte už svojich pokračovateľov?
Spolupracujeme s dvomi someliérmi, priateľka Saška má na starosti dizajn. Snažíme sa spolupracovať s tými najlepšími, od pestovateľov po marketing. Deti pomáhajú od malička, nič nedostali zadarmo. Dcéra Klárka chodí na strednú vinársku školu. Rád by som bol, ak by deti pokračovali v tomto remesle, ale je to na ich slobodnej vôli. Niekedy sa pýtam sám seba, či by som pre nich takú tvrdú prácu vôbec chcel. A napokon, tiež robíme podujatia pre deti školského i predškolského veku. Aby si sami vyskúšali napríklad sadenie, zber, prácu s pôdou. Možno to niektoré z nich osloví. A potom to má celé význam.
Zuzana Juríčková – včelárka
Môžete nám, prosím, predstaviť svoje remeslo?
Včelárstvo, alebo apikultúra, je chov včiel ako hospodárskych zvierat, ktoré opeľujú kultúrne a voľne rastúce rastliny.
Je včelárenie súčasťou vašej rodinnej tradície?
U mňa osobne ide o rodinnú tradíciu, ktorú mám zdokumentovanú ako zo strany otca (viac ako 140 rokov neprerušene), ale aj zo strany rodiny mojich predkov z maminej strany. Takže, určite to množstvo odbornej literatúry, skúseností a pomôcok bolo veľmi užitočných. Už v detstve som sa zapájala do včelárskych prác a neskôr začala samostatne včeláriť.
Pri chove včiel je možné však hovoriť až o národnej tradícii.
Ak hovoríme o včelárstve ako remesle, tak hovoríme o vyspelých schopnostiach slovanských obyvateľov aj z nášho územia. Tí chovali včely v klátoch, ktoré si prenášali na ostrovčeky v mokradiach, obkolesené kolovou ohradou proti medveďom. V neposlednom rade už títo pradávni obyvatelia boli takí zruční, že vedeli vyrábať aj medovinu. O výnimočných včelárskych schopnostiach Slovanov sa zmieňujú aj zápisky vtedajších arabských cestovateľov. Neskoršie brtníctvo bolo tiež jedným zo spôsobov chovu včiel, avšak svojou náročnosťou určené naozaj len pre tých najzdatnejších. Z ľudových remesiel, úzko spriahnutých so včelárstvom, treba spomenúť medovnikárstvo, voskárstvo, ale aj výrobu modrotlače či liečivých mastí.
Je táto činnosť zmapovaná aj v Skalici a okolí?
Skalickí františkáni chovali v kláštore včely, ktoré slúžili na opeľovanie ovocných stromov v meste, ale aj na obohatenie ich kuchyne a na liečenie ľudí. Czoborovci z neďalekého Holíča chovali včely na zámku a podrobné zápisky úradníkov Františka Lotrinského uvádzajú presné súpisy včelstiev podľa usadlostí vo všetkých dedinách jeho panstva. Starí skalickí včelári zanechali pre nás 90-ročnú lipovú aleju na Koreszkovej ulici, a takto vlastne zhmotnili svoj odkaz pre ďalšie generácie – zanechať po sebe niečo, čo bude skrášľovať mesto a robiť život jeho obyvateľom príjemnejším po dlhé roky.
Čo na tejto činnosti najviac chytilo za srdce vás?
Včelárstvo je skôr vášňou ako remeslom: včely nás fascinujú. Nielen tou ich schopnosťou prežiť chladné zimy, ale aj tou energiou, ktorú zo seba vyžaruje včelstvo v plnej sile, kde niekoľko desiatok tisíc včiel pracuje pre svoje spoločenstvo. Zobrať včelám med – to je forma odmeny za starostlivosť, za investovanie do úľov, medzistienok, ale aj liečiv. Veľmi vítam, že aj medzi našimi včelármi sa rozmáha používanie ekologických postupov, keď už používame nie lieky, ale veterinárne prípravky na báze esenciálnych olejov, ktoré sú pre včely neškodné a odstraňujú len ich parazity a choroby liečia. Včely totiž mávajú v ostatnej dobe problém so zníženou obranyschopnosťou, čo súvisí najmä s hladovými prestávkami, keď nastávajú dlhé pauzy bez možnosti zberu nektáru a peľu, čím dochádza k zhoršenej výžive plodu. Tieto prestávky môžu byť spôsobené počasím, ked teraz bola pomerne chladná a veterná jar, ale aj rýchlym sledom kvitnutia rastlín a celkovo chudobnejšou včelou pastvou.
Máte už nejakých svojich nasledovníkov?
Ako predsedníčka včelárskej organizácie v Skalici som rada, že začínajú včeláriť mladí ľudia, a vôbec nevadí, ak chovajú včelstvá zo začiatku len v malom, väčšinou ich to totiž celkom „opantá“ a snažia sa zadovážiť si vhodný pozemok a vybudovať medáreň, ktorá je potrebná na spracovanie včelích produktov.
Dá sa včelárstvom uživiť?
Treba povedať, že na Slovensku je len niekoľko desiatok včelárov, pre ktorých to je jediný zdroj príjmu, najčastejšie ide o hobby, ktoré slúži na produkciu medu pre okruh rodiny a známych alebo o čisto relaxačnú aktivitu.
Elena Mikošková – výšivkárka
Môžete nám, prosím, predstaviť svoje remeslo?
Vyšívanie spolupracuje s krajčírstvom, ale ja nešijem, iba vyšívam. Vyšívam náprsenky, manžety, goliere na skalické mužské košele a vesty.
Je toto vaše remeslo súčasťou rodinnej tradície? Máte nasledovníkov?
Starenka ma naučila vyšívať dečky, takže vyšívať som vedela už v detstve. Neučím to nikoho, dcéra kvôli zdraviu nemôže, vyčerpáva ju to. Musíte mat dobrý zrak. A tiež šikovné ruky. Tým, že chodím do súboru, tak to bola skôr z núdze cnosť. Začala som vyšívať pre tanečníkov. Nebohá Hanka Pardubská košele ušila, ona bola krajčírka, a ja som vyšívala.
Čo všetko k svojmu remeslu potrebujete?
Treba na to hlavne čas. Pre mňa je to aj relax, u vyšívania si odpočiniem. Vyšívam nárazovo alebo, keď niekto potrebuje. Niekedy len pre seba a niekedy sa to niekomu zapáči a tak je to potom pre neho. Vyšívam doma, pri rádiu a televízore. Inšpiráciu mam z fotiek z múzea alebo, keď vidím niečo pekné, odfotím si, občas si ľudia sami prinesú vzor. Neštudujem nič, ani nezháňam. Vyfotené prekreslím, aj s tým je kopec práce, a potom vyšívam.
Kto patrí do vášho okruhu zákazníkov?
Vyšívam do foroty, keď sa niekomu ľúbi, zoberie si alebo si donesie vzor a ja mu vyšijem na mieru.
Je v dnešnej dobe ťažké uživiť sa remeslom?
Remesla stále sú a ľudia sa tým živia. Ja sa tým neživím, tak sa nemôžem vyjadriť. Strojovým vyšívaním určite áno, ale ručným asi nie. Pre mňa je to koníček a vypýtam si iba za materiál. Jednu košeľu vyšívam mesiac. A nakreslenie návrhu tiež potrebuje čas a prácu.
Ľudmila Komínková – pekárka skalických tort
Ako sa nazýva to vaše remeslo?
Aňi nevím, ňijak sa mu neríká. Ve Skalici sa každí, gdo sce dortu, sa optá: Gdo peče skalickú dortu?
Ako ste sa k výrobe vysokých tort dostali?
Ket sa moja najmlačší céra Marťina vidávala, išla sem za paňi Magdú Mazúrovú, ona hodňe pékávala aj trdla. Ona nechoďila inde do roboti lebo mjeli vinohradi a ženi bili ftedi v domácnosťi a tak pékla aj dorti. Hlavňe ftedi sa péklo víc dortí neš dneskaj, na jednu svaďbu išlo aj 5 dortí lebo dortu dávávali krsní matki a aj tetki. Ket sem za ňú došla uš sa í ruki trásli a že mje ju neupeče, ale že mje to ukáže. Ona uš nepékla, ona mja enom dirigovala. Dorta bila vtedi enom trojposchodová.Tak sem prvú dortu upékla s ňú pro moju céru Marťinu.
Každá „tortárka“ má svoj vlastný štýl alebo je pevne dané, ako musí torta vyzerať?
Visokú dortu ďelám jakú barvu gdo sce, má štiri poschoďá. Zdobím ju kvítkama, ale dnes je problém, kvítka mje nevráťa a potom nejde dokúpit stejní odsťín barvi. O moc kvítek sem došla. Ďelám aj koše, kedisi bili s baránkem – ríkali mje, že baránek prectavoval úctu ke svadebňí roďiňe. Ďelala sem koš s kiticú kvíťá, baránka uš neďelám, pripomínalo mi to velkú noc, aj ket sa lúbil. Ďelám ich jak sa mňe a druhím lúbí, neštudovala sem to. Neskúrej sem do koša začala ďelat zázvorňíki. A fčil dávam na zázvorňíki aj ovocí, je ten koš potom pjekňe barevňí.
Koľko trvá výroba jednej vysokej torty?
Mosela sem si aj dovolenku brávat, nekedi aj tri tidňe, lebo sa jednotlivé rádki mosá nechát porádňe uschnút. Koš nedá méňej roboti, jak sa nekedi zdá. Jednaká dáfka surovin je na koš aj na visokú 4-poschodovú dortu. Aj robota je taká istá. A dúležité je aj počasí, ket je vlchko, špatňe to schne, musíte aj topit. Ale dá sa uďelat aj za tídeň a púl, ale seďíte u teho furt a mosí bit teplo, abi to friško schlo. Dala sem ráz schnút dortu g oknu a začalo pršat. Dojdu neskúr do izbi, dorta bila na spadnuťí, celí spodek sa skoro roztopil, celé to bilo nakrivo a do svaďbi tídeň … tak po nocách do trech rána sem robila, abich to sťihla. Surovini sa ňikedi nevihoďili, ket bili občas nepodarki, zedli ich ďecka.
Koľko tort ste urobili za život?
Visokich dortí aj s košama dohromadi aj 300, ale vícej bilo dortí. Záleží na tem kam dorta išla, lebo tím, že je visoká, zle sa prenášá. Neráda sem ju nosila na poschoďí, ftedi sme sa račši dohodli na koši.
Je v dnešnej dobe ťažké uživiť sa touto výrobou?
Víroba skalickích visokích dortí je na ústupje, ale furt ich ešťe nekeré ženi virábjajú. Uš sa ale tolik neobjednává. Uživit sa tím asi nedá. Já mám cenu od 100 do 140 eur (aj ze surovinama), ale pítajú si 250-300 eur, aj tak to neňi moc za tolik roboti aj materijálu – na jednu dortu potrebujete hlavňe orechi (1kg), bílka aj žlútka (30 vajec), cukr (5kg), máslo a ostatňí. Zdobeňí dorti je ťašké, je to velice krechké, nesmí sa vám ruka trást, proto sa to ve stárí uš ďelá zle. Já to ďelám ráda, luďom sa to lúbilo a mňe sa zas lúbí, že sem neco pjekné dokázala a ludé sú spokojňí.
Máte nasledovníkov, ktorí to po vás preberú?
U nás v roďiňe budu učit vňučku Denisku, má 23 rokú, chistáme sa fčil na svaďbu, tak budeme péct spolem. Pečeňí má jak koňíčka. Zďeďila to asi po mňe, hodňe peče, a uviďíme,či ju budú aj dorti bavit, lebo mosí mjet velikú trpjelivosť, pevné nervi. Nemám ráda, ket pri mňe choďá horedole a uš vúbec né, ket sa mi nedarí, to si aj zahreším jak sa patrí. Naučila sem to Jožku Hránka a aj dalších…, zájemcú bilo víc, ale to nejde učit jak si fčil nekerí zmislá. To sa učí, ket sa peče objednáfka, to je moc surovin na skúšaňí a tak človjek mosí poríďit svúj čas. Učí sa, ket je treba pést, né ket majú čas a ket sa im zrovna sce.
Ďakujeme všetkým za rozhovor a za ochotu odpovedať na naše otázky. Ďakujeme predovšetkým za to, že nesú ďalej tajomstvo svojej práce a zabezpečujú, že kus našej minulosti budú poznať a nachádzať aj tí, ktorí prídu po nás. Veríme, že remeslá nezaniknú, pretože náš spôsob života sa bez šikovných majstrov ešte veľmi dlho nezaobíde. Dúfame, že každá mladá generácia objaví čaro remeselnej práce a rodičia ich v tom budú podporovať. Remeslo má totiž stále zlaté dno, i keď jeho cennosti treba vyniesť rukami.