Druhý raz objaviť oheň

Teilhard de Chardin vyslovil zaujímavú myšlienku: „Keď raz budeme ovládať veterné živly, vlny a prúdy a silu ťažkostí, potom skrotíme aj energiu lásky, potom človek druhý raz v histórii objaví oheň.“

Teda, energia lásky by sa mala stať energiou budúcnosti. Ňou skutočne človek druhý raz objaví oheň – tento raz oheň duchovný. Lenže, aj skroteniu tejto energie sa musíme najskôr naučiť. Mnohé naznačil vynikajúci kresťanský mysliteľ Francois Mauriac: „Napokon ani najdokonalejší sa sami nenaučia láske: aby sme mohli zvíťaziť nad vrtkavosťou ľudí, nad ich chybami a najmä nad ich hlúposťou, je potrebné pochopiť tajomstvo lásky, ktoré dnešný svet nepozná. Dokiaľ nenájdeme toto tajomstvo, zbytočne sa budeme usilovať zmeniť ľudské osudy.“

Áno, v tom je základný problém. V neschopnosti milovať. Bráni nám v tom ťarcha hriechu pýchy. Zablokuje nám schopnosť nadväzovať ľudské – skutočne priateľské kontakty. Zakriví nám optiku nazerania na svet, cez jej šošovku vidíme veľkými iba seba samých, iba seba vidíme hodnými lásky. Prastarý problém – nebudem nikomu slúžiť! Ale pocit, že slúži, má len ten, kto nemiluje. Pocit poníženia, že „musí“ niekomu prejavovať pozornosť. Kto však skutočne miluje, vie, že môcť slúžiť tomu, koho milujeme, je najvyššia slasť. Je tragické, ak pocítime, že začíname sebaobetovanie prežívať ako ponižujúce a nedôstojné postavenie. Ak si začíname uvedomovať, že slúžime, začíname nenávidieť.

Stávame sa závislí na chimére nezávislosti. Avšak, v skutočnosti človek slúži vždy. Slúžime veciam, o ktorých sa domnievame, že slúžia nám. V skutočnosti človeku stačí málo. O to menej vôkol, o čo viac má v sebe. Viac lásky. Môžeme prestať slúžiť tak, že budeme milovať. Nebudeme cítiť poníženie, ale nadšenie. Čo iné budú naše činy, než zapáčiť sa tomu, koho milujeme? Veď, kto má pred očami milovanú bytosť, prekypuje aktivitou, šľachetnosťou a odvahou, nemysliac na svoje vlastné ja. Je naplnený šťastím z jej pozorovania a vedomia, že naše činy prijíma ako dar, ktorý ju teší.

Náš svet už začína zívať presýtenosťou všetkým, okrem lásky, okrem schopnosti sebaobetovania. Cítime to. Chýba nám. Láska je prejav prebudenia našej vnútornej energie ako súčasti univerzálnej energie – Boha, ktorý je všetko objímajúca a prenikajúca láska. A nás čaká naučiť sa ju vedome prijímať – a potom ju transformovať do svojho okolia – do ľudí, do celého tvorstva, do prírody.

Končím opäť citátom: „Tí, ktorí žijú nádejou, vidia ďalej. Tí, ktorí žijú láskou, vidia hlbšie, všetko v inom svetle“ (Lothar Zenetti). K tomuto „inému svetlu“ musíme vykročiť cez hranice egoizmu za záchranou – po druhý raz v histórii objaviť oheň.

Eva Fordinálová