Veterný október prehŕňa borom šticu,
cestou sa chladný deň prilepil na živicu.
V pazúrkoch malinčia uviazli smädné dažde,
zlizujú sladkú krv po ďalšej letovražde
a planá hruška má zrelých sĺz plné riasy –
možno raz pôjdeme ich trpkosť zoberať si.
Potiahne každý sám, keď sa v nás spodjesení,
chodníkom cez vŕšky, s pesničkou o lúčení.
Potiahne každý sám v boroch nájsť múdrosť starú:
láska je chrobáčik zakliaty do jantáru.