„Slováci, o svoje dejiny dbajte! Statočný slovenský národ povzneste ku hviezdam hor!“
Takto vyzýval už v 17. storočí český humanistický básnik Mikuláš Jakobeus, ktorý od svojich štyroch rokov žil so svojim otcom v Prešove. My sme však ešte stále túto výzvu nenaplnili, naopak, hriešne ju zanedbávame. Preto sme aj pri prieskume národného povedomia v Európe obsadili posledné miesto. Poznanie národnej histórie je totiž jeho základom. Bez toho nevieme na čo máme byť hrdí. A veru máme! Konečne treba odstrániť krivé zrkadlá, ktoré nám nastavili iní – a my sme jej zdeformovanú tvár prijali za svoju.
Zdroj: Wikipedia
Niektoré deformácie sa nám pritom stali takmer osudnými, vytláčali nás z histórie ako Popolušku z jej dedičného majetku. V 19. a začiatkom 20. storočia kulminovala maďarizácia a možno otvorene hovoriť o stupňovaní genocídy voči Slovákom. V tom čase sofistickej zvrátenosti výkladu slovenských dejín sa stalo základným argumentom pre popretie slovenských národných práv, dejinnosti a vlastníckeho domového práva, odvolávanie sa na Anonymovu kroniku. Podľa nej sa Slováci nepodieľali na vzniku a upevňovaní uhorského štátu a, teda, sú nedejinní, nesvojprávni.
Zabudlo sa na Nitrianske údelné kniežatstvo, ktoré sa stávalo po rozpade Veľkomoravskej ríše začiatkom 9. storočia podielnym členom vznikajúceho uhorského štátu, so základným „venom“ kultúrnosti, organizovania štátu podľa predlohy Veľkej Moravy (župy – župani sú slovenského pôvodu), kultúry na kresťanských základoch, so svojím symbolom cyrilometodského dvojkríža (symbolu spravodlivosti).
A tu treba zdôrazniť ďalšiu nezanedbateľnú a dôležitú skutočnosť, ktorou možno rozbiť deformovaný obraz nehistorickej histórie, priam korunného svedka: literárne pramene, autentickú ľudovú slovesnosť. Parafrázujem Mikuláša Jakobea: „Slováci, o svoju kultúru dbajte, jej pravdu povzneste na súdny stôl!“ Ako dôkazový materiál možno predložiť pieseň z historických čias tvorenia a upevňovania pozícií rodiaceho sa uhorského štátu. Je to pieseň Stála bitka, stála, za Štefana kráľa, ktorú zaznamenal aj Ján Kollár v Národných spievankách.
Stála bitka, stála
za Štefana kráľa,
bili sa junáci
s pohanmi Slováci,
takej viac nebude,
kým svet svetom bude.
Bola bitka bola
vyše Ostrihoma,
červená krv tiekla
polovicou Hrona.Červená krv tiekla
k bielemu Dunaju,
tých kliatych pohanov
kresťania rúbajú.
V oddelení Národných spievaniek Pamětné písně historické ju Kollár zaradil ako prvú, avšak vo vysvetlivkách sám vyslovuje pochybnosti, či išlo o skutočnú udalosť. Jej obsah považuje za nejasný, historicky spochybniteľný. Samozrejme, neunikla pozornosti ani Chaloupeckého rozboru falzifikátov v štúdii Padělky staroslovenských písní historických (Prúdy, 1925) a samotný Jozef Škultéty v obrane pripúšťa pri tejto piesni, že mohla vzniknúť neskôr v bojoch s Turkami.
Avšak pieseň (melódia sa nezachovala) si svoju pravdu obhájila sama – s „kultúrnym výtvarným spojencom“ – Viedenskou obrázkovou kronikou zo 14. storočia (teda, pred Turkami). V zobrazenej vojenskej zrážke je tu zreteľne na štítoch poznateľný náš dvojkríž (symbol Nitrianskeho údelného kniežatstva) – kresťania rúbajú pohanov, v pozadí je zobrazená ostrihomská bazilika (v zadunajskom postupnom šírení kresťanstva bol Ostrihom cirkevným centrom s prvým biskupstvom).
V podstate ide pre nás o dôležitú udalosť a svedectvo o zrážke medzi kresťanstvom a pohanstvom. Zaznamenáva boj kráľa Štefana so stúpencami pohanského kniežaťa Vazula, teda, skutočne „tých kliatych pohanov Slováci rúbajú“. Išlo o záchranu nielen kráľovstva, ale aj kresťanstva. Takže, ak vo Viedenskej kronike nachádzame zobrazenie zakladateľa uhorského štátu sv. Štefana s koruhvou a štítom s naším historickým dvojkrížom, mal na to dostatočný dôvod. A my máme rovnako dôležitý dôvod pozorne načúvať, čo nám dejiny rozprávajú, aby sme spoznali svoju skutočnú tvár a skutočné dedičstvo otcov, pretože, ako vyhlásil F. Juriga v uhorskom sneme: „My nechceme nic, enem to, co nám patrí!“
Zdroj: internet
Eva Fordinálová