Návrat k hodnote slova

Hoci sa blížia sviatky pokoja a mieru, ja som strašne, až zo stredu srdca nasrdená. Pretože bezradná a bezmocná: Závratná inflácia slov, rozkrútená celosvetovým znehodnotením základných ľudských hodnôt. Ako v kráľovstve krivých zrkadiel sa dobro považuje za naivitu, cnosť za zbabelosť, moc za šťastie, hmotné bohatstvo za zmysel života, spravodlivosť za pokrytectvo, skromnosť za pasivitu, rezignáciu, nie za akumuláciu – sústreďovanie vnútornej duchovnej energie. To, čo ma vždy uchvacovalo na našich rozprávkach, bolo inštinktívne vycítenie energetického potenciálu slova a možnosť jeho uvoľnenia za vhodných podmienok.

Vyslovenie pravého slova v pravý čas dokázalo zázraky. Energia ducha víťazila nad zákonmi hmoty. A my manipulujeme so slovami ako s genetickou špirálou, meníme ich pôvodný význam. Samotný pojem filozofia: pôvodná láska k múdrosti sa nechala vystrčiť ako Popoluška za dvere macochou Špekuláciou. A pritom by nás filozofia mala učiť uvažovať a konať, nie hovoriť! Je cestou, nie tribúnou. Lenže, aj jej cieľ – múdrosť – sme si poplietli s mudrovaním. Každodenne sa presviedčame, že slová nie sú kryté skutkami, reálnou zodpovednosťou. Ich záplava zákonite vyvoláva nedôveru v zmeniteľnosť za pravdu. A znehodnotené slová vytvárajú znehodnotené vzťahy, znehodnotené životy. Komu veriť? Čomu veriť? V čo veriť? A vôbec – veriť?

Manipuláciu s nimi ľahko rozpoznáme nie podľa idey, v mene ktorej sa deklarujú, ale či vstupujú do jednoty s činmi. Duchovne zrelí ľudia vždy uprednostňovali ústranie a mlčanie pred hlučnosťou tribún. Bytostne si stále uvedomujú zodpovednosť za slovo a poznajú jeho vnútornú energiu. Juraj Papánek v svojich Dejinách slovenského národa (1780) uvádza: „Slovák nedodržanie daného slova považuje za najväčšiu nečestnosť.“ Pokúsiť sa o obnovu? Asi by sme mali založiť útulok pre zneužívané a týrané slová, vracať im dôveru v ľudí a dôstojnosť. Niečo treba robiť, aby sa dalo ľudsky žiť. To by som si želala do ďalšieho roku pre seba aj pre nás všetkých!