Zdroj: internet
Někedi sa vjeci jaksi zamotajú. Jedného dňa, z jara tehoto roku, sa ve dverách objevil starší pán, prectavil sa jak Ivan Komínek. Donésel mi vístržki z novin o Franťiškovi Mazúrovi, po kerém je pomenovaná ulica ve Skalici. Obá toťiš bili z jednej roďini. Franťiškova maminka a otec teho pána bili súrodenci. Vístriški sem skovala na decembr, k smutnému víročú. Jak sa običajňe stává, to co si skováte, sa potom sková aj pret vama a to sa stalo aj mňe s vístriškama. Ket mi pán Pavol Dinka poslal článek ke skalickej ulici Mazúrova, poťešilo mňa že vístriški nemusím hledat, ale opak bil pravdú. Asi ňigdo z nás netuší, že sme mjeli mezi sebú dalšího víznamného Mazúra a poslaní článek bil o ňem, né o Franťiškovi. A vistriški né a né nájít. Tak sa začalo pátrání po pánovi, kerého méno sem si po tej dlúhej dobje nemohla presňe vibavit. Ešťeže je Skalica malá a Skaličaňi ochotní, tak sa za společného úsilá vjeci rozmotali. Pána Ivana sme našli a tak nám Franťiškúv príbjeh mohel poviprávjat, tak jak ho jemu viprávjala jeho maminka.
Proto dnes uverejňujeme príbjehi dva. Smutní príbjeh mladého Skaličana Franťiška Mazúra, po kerém je pomenovaná ulica a téš Pavla Mazúra, štúrovca, o kerém asi moc luďí aňi neví.
ULICA FRANŤIŠKA MAZÚRA
Franťišek Mazúr sa naroďil 22. 9. 1923 ve Skalici. Jeho mamka, za slobodna Komínková umrela tri dňi po poroďe najmlatšího sina Rudka. Ked umrela, tata utékel do Ameriki a chuďata ďecka (Vlada, Fera, Rudek) ostali sami. Ujali sa ich a vichovavali ich babička a ďeda Komínkovci (roďičé z matkinej strani). Sami vichovali svojich 16 ďecek. Ich uš velké céri im s chlapcama pomáhali. Najmlatší Rudek bil viučení klobučňík, ale umrel mladí na TBC. Ferka sa dobre učil a viučil sa za vodoinštalatéra. Cez vojnu najstarší Vlada bojoval s Červenú armádú v Buzuluku, u Dukle a bil vlajkonošem u generála Svobodu.

Archív: Elena Urbanová-Mazúrová
Ferkúv stríc (mamin brat) mjeli ženu ze Slovenskej Lupče a ket tam bil Ferka na nášťevje našel si tam ďefčicu, za kerú choďil. Asi aj inšpirovaní Vladú, cez vojnu začali s kamarádem Jurkú partizánom nosit dokumenti a ídlo. V dobje, ket vipálili ňemci ďeďinu Kališťe, chiťili ich gardisťti na železňici mezi Bistricú a Lupčú, zavreli na evaňjelickú faru a vipočúvali. Našli im v ruksaku dokumenti. 24. decembra na Šťedrí deň v roku 1944, ket išli ludé do kostela (evanjelíci majú bohoslužbu o šesťi večer), bili uš chlapci postavení na vozi pret kostelem, mezi dvoma lipama se smičkama na krku. Polévali ich studenú vodú, mrzlo. Po prvej pjesňičke šeckích luďí vihnali ven s kostela. Prvého objesili Jurku a potom Ferku. Ferka umrél 24. 12. 1944 ve Slovenskej Lupči, kde je aj pochovaní. Okrem Skalice je aj tam po ňem pomenovaná ulica.
Želmíra Macháčková
A ČO DRUHÝ MAZÚR?
Pavel Mazúr (6. 5. 1811, Skalica – 12. 7. 1875, Vsetín), blízky priateľ Ľudovíta Štúra, hlavný inžinier a správca majetkov grófa Pálfiho v Stupave a aktívny podporovateľ slovenského národného hnutia v 19. storočí, sa narodil ako najstarší syn zámožného skalického súkenníka. Základy vzdelania si osvojil v skalickej latinskej škole a neskôr na chýrnom lýceu v Bratislave. O rozprúdenie národného života v rodnom meste sa zaslúžil spolu s priateľom Alexandrom Boleslavínom Vrchovským, známym štúrovcom, ktorý tu v roku 1834 založil Čitateľský spolok s knižnicou. Viedol ho P. Mazúr. Ten sa potom v družine s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom odobral koncom októbra 1846 do Viedne ako člen deputácie, ktorá tam predostrela prosbu o potvrdenie spolku Tatrín.
Hurban vo svojom Životopise Ľudovíta Štúra vykreslil Mazúra takto:
„O Mazúrovi nápodobne mi pripomenúť, že ten bol jeden z tích chírnych géniov, ktorí odboru svojmu žijúc – bol nielen úradom svojím inžinier panstiev pálfiovskích v Stupave a kdekoľvek ležali rozsiahle dynastov tíchto latifundie, ale i geniálnym v odbore svojho mysliteľskom – vrelú lásku k národu svojmu prechovával … Bol vychovanec slovutních toho času národních mužov Ďugu, farára v Skalici, a Holiča, skalického učiteľa. Bol to muž velikej, pravej lásky takej, ktorá i to, čo nezdalo sa pochopu jeho, koriac sa rovnej láske druhov dosvedčeních, v dobrej viere za svoje prijímala a celou silou vrúcnosti a opravdovosti svojej podporovala. Láska, tá pravá, obetivá, sama seba zapierajúca láska bol tento Pavel Mazúr. On celou váhou svojich darov, prostriedkov a vplyvu, ktoré boli nemalé, podporoval vec národnú. Štúr teda v úzkostiach postavení toho Pavla, mocného láskou, vyzval, aby pripojil sa ku deputácii národnej, ktorá by u Jeho Veličenstva, ako aj u najvyššej jeho vlády konečné potvrdenie Tatrínu vymáhala. (…) Mazúr bol postava panská, strednej víšky, plecití, širokích pŕs, dobre chovaní, obličaja okrúhleho, vírazu hlbokého, melancholického, veľké sivé oči, gaštanové vlasy a bajúz krášlili tú tichú, vysokím čelom ožiarenú, dobrotou usmievajúcu sa tvár. Neverím, že by mnoho takích charakterov našlo sa teraz, ktorí v takom postavení vysokom v rodine najvyššej aristokracie nachádzajúc sa, smelím vedomím vyžiadali by si dovolenú, aby ju užili k reprezentovaniu najpotlačenejšieho ľudu pred najvyšším trónom. Mazúrovi bolo najvyšším blaho a osveta jeho národa.“
Pavel Mazúr zomrel vo Vsetíne na Morave u svojej dcéry. Zanechal po sebe niekoľko zväzkov svojho denníka. Pochovali ho v Skalici do rodinnej hrobky, vedľa hrobu jeho bratanca Daniela Chranislava Mazúra, mladého talentovaného básnika, ktorý ako 22-ročný skonal na tuberkulózu.
Pavol Dinka
