V minulom čísle sme priniesli prvú časť štvordielneho cyklu o odkazoch a význame slávneho eposu Svatopluk Jána Hollého od literárnej historičky prof. Evy Fordinálovej. Pripomenuli sme si v nej ako často zabúdame na našu národnú históriu a neopierame sa o ňu. Nepoznáme historické súvislosti, bez ktorých dokážeme len ťažko pochopiť naše dejiny. A práve ono poznanie by nám mohlo pomôcť zorientovať sa aj v hodnotách tohto sveta.
Práve Hollého Svatopluk je dnes stále nedocenenou prebásnenou a hodnoverne presnou kronikou, ktorá pohla dušou národa. Bez pochopenia jej veľkého historického významu (a ruka v ruke s tým aj vývoja slovenského jazyka), priam zlomového v našich dejinách, sme ako dom bez základu. Pokračujeme teda v jeho odkrývaní.
ODKRÝVANIE PRAVDY
Zásadný zvrat v našich slovenských dejinách nastal v roku 1833, kedy Hollého epos Svatopluk zasiahol celú slovenskú inteligenciu. Vynikal časomernou dokonalosťou, teda, veršovým systémom, v ktorom je epos vytvorený a ktorý v tom čase, čase klasicizmu, reprezentoval umelecký vrchol v celej Európe. V prvom rade však zasiahol spoločnosť najmä dejinným odkrytím slávy a sily „kráľovstva Slovákov“ v 9. storočí. Do vtedajšej bezútešnej situácie zasiahla báseň ohromujúcou silou. Burcujúcu hrdinskú výzvu Slavimíra v 5. speve na devínskom sneme, keď sa rozhodovalo, či ísť do boja proti jednoznačnej presile nemeckého vojska, možno považovať za najdôležitejšie v celej našej literatúre. Pravé slová vyslovené v pravý čas zvrátili ďalší národný život:
Večňe-ľi odsúďen k tomu náš je tu na sveťe národ,
Pod cudzím abi ľen sme zaprahľí díchaľi jármom.
A vlastnú slobodu, vlastnú ňeužívaľi volnosť?
Čož na to utlačení poveďá nám ňekdi potomci?
Zbroj teda, zbroj hroznú zapopadňime, naproťi poďme,
Dajme sa rozťať a krv do posľednéj kapki viľejme.
Bráňme zlatú volnosť a ze záhubi vidrime krajinu.
„Meno Slovák zrazu zaznelo hrdo a mužne“, napísal k tomu J. M. Hurban. Bolo to meno s minulosťou aj budúcnosťou.
SVET SA DAL DO POHYBU
Verše vytryskli z hĺbok histórie ako gejzír živej vody. Mladí štúrovci zostali spočiatku zaskočení. Idea bola strhujúca, bola však v bernolákovčine, ktorú neuznávali za jazyk Slovákov. Búrlivý apel národnej záchrany bol však aj tak obrovskou silou, ktorá strhávala takéto prekážky.
Ľudovít Štúr sa v roku 1835 prvý odhodlal tajne navštíviť Madunice a tajne pozoroval Hollého v háji Mlíč pri jeho tvorbe. Zážitok bol pre neho natoľko silný, že pri každej príležitosti o ňom plný nadšenia rozprával.
Hrádza padla a, ako píše Hurban v Životopise Ľudovíta Štúra, nastali „z bratislavského evanjelického lýcea púte na katolícku faru do Maduníc.“ Štúr prvý pomenoval Hollého „otcom Slovákov“ a Hollý Štúra synom. V ankete Najväčší Slovák v roku 2019 však Hollý chýbal…
V máji 1836, teda, krátko po pamätnom výstupe na Devín, vydal krúžok študentov „bratislavských učencov“ almanach prác svojho literárneho krúžku Plody, ktorý bol pripravený do tlače už pred touto vlasteneckou vychádzkou. Drvivú prevahu mali príspevky poetické, najmä od Sama Chalupku. Pojem „vlasť“ sa v nich zreteľne lokalizuje v slovenskej prírodnej scenérii (Smutek):
Nad Tatrou se nebe kalí,
kalí mraky hromovými,
mutně se Váh i Hron valí
mezi břehy slovenskými.
VOLNOU VLAST OBRÁNIT VNUKŮM
V Chalupkovej básni Má vlast záverečná strofa zreteľne súvisí s najpôsobivejšou ideou z 5. spevu Svatopluka – v mene budúcich generácií treba voliť radšej hrdinskú smrť než život v otroctve. Myšlienku neskôr rozvinie v hrdinskej básni Mor ho!, ktorú možno považovať za pre mladú generáciu štúrovcov moderné romantické prebásnenie „Svatopluka“. Spája ich množstvo základných motívov, ale predovšetkým zápalná výzva na obranu ohrozenej vlasti v mene budúcich pokolení – u Hollého „Zbroj teda!“, u Chalupku „Mor ho!“
Rád při divém surmy zvuku
v boj poletím za kraj rodný,
volnou vlasť obránit vnukům,
neb padnouť jak syn svobodný.
Myšlienky silné a krásne sú o to cennejšie, že dokonale súznejú so skutočnosťou. Napokon pravdivosť svojho slobodomyseľného ducha sám Chalupka preukázal svojou dobrovoľníckou účasťou v Poľskom povstaní proti cárskemu Rusku už v roku 1830.
(Pokračovanie nabudúce.)
Eva Fordinálová