Archív: rodina Tychlerová
Niekedy sú dosahy našich článkov nečakané, aj nečakane inšpiratívne. Elena Tychlerová nám napísala, že v Skalickom obzore č. 1/2021 čítala text Skalické priezviská, ktorý sa dotýkal rodu Jána Kríža a jeho potomkov. Medzi nimi sa hovorilo aj o Jozefovi, ktorý bol učiteľom na ľudovej škole v rokoch 1930 až 1935.
Autorka píše: Hneď mi napadlo, že s jeho menom sa viaže príhoda našej babičky Edity Tychlerovej (rod. Rieglerovej) z detských čias, ako nezbednej veselej a „prostorekej ďefčičky“. V rokoch 2005-2006, vo svojich 84 rokoch, položila spomienky na papier a vznikla útla knižočka Môj život v Skalici. Naši páni profesori nie sú súčasťou dielka, ale ostali na voľných hárkoch v rukopise, ktoré mi neskôr zverila (zdedili sme ich) a ja som ich prepísala do počítača. Dovoľujem si v súvislosti s priezviskom Kríž tieto jej spomienky zverejniť.
Babička Tychlerová zomrela v roku 2017 vo veku nedožitých 98 rokov a 1. 3. 2021 by mala rovných sto rokov.
Krásny pán učiteľ
V piatej triede ľudovej školy sme mali krásneho učiteľa. Kříž sa volal. Vedeli sme, že má známosť s Irenkou. Ešte v starej dievčenskej škole pri Paulínskom kostole som sa cez prestávku postavila na stupienok pri katedre, rukami naznačovala hru na mandolínu a dievčatám som zaspievala moju paródiu: „Gdo to tam, co to tam, na tej húri píska a to tam Jožinek, Irenku sťíská.“ A niekoľkokrát za aplauzu a smiechu som ju opakovala. Neviem ako sa to učiteľ dozvedel, ale po mojom poslednom vystúpení Kašpárka v Hájku ma zavolal, aby som išla s ním dole do mesta. Išli sme bez slova vedľa seba, ja už som tušila niečo zlé. Zaviedol ma k Irenke do rodičovského domu, k Černým. Tam som si mala sadnúť a veľmi dlho ma nechali čakať, kým sa Irenka objavila s pohárom sadnutého mlieka a povedala mi: „Edulo, teda, fčíl mi zaspívaj tú tvoju pjesničku.“ Ja som plná strachu spievala, až mi sliny zaskakovali. Všetci sa smiali, ale trest to bol dostatočný pre mňa! Neskôr som od Irenky dostala na pamiatku ich svadobnú fotografiu.
NAŠI PÁNI PROFESORI
Spomienka na učiteľa Kříža nebola jediná, ktorú nám z pozostalosti svojej babičky pani Tychlerová poslala a keďže práve 27. marca slávime Deň učiteľov, radi ich uverejňujeme. Po niektorých už ostali v jej pamäti len prezývky alebo obraz. Spomienky však ostali živé. Možno ich niektorí z vás spoznajú.
Z DENNÍKA BABIČKY
Spomíname s úctou a vďakou na vás, páni profesori, naši milí! Uplynulo už 64 rokov čo som opustila školské lavice nášho gymnázia v Skalici. Váš hrdý a prísny postoj za katedrou naháňal niekedy strach, ale nakoniec bol skoro vždy priateľský. Všetci už azda snívate váš večný sen. My, vaši zverenci sme tiež zostarli, aj naše rady sa preriedili. Na niektoré krásne výroky a rozpravy z vašich mladých, či vojenských čias sa zabudnúť nedá. Iste by ste mi dovolili zvečniť na papieri úryvky tých vzácnych viet, aby celkom nezapadli do zabudnutia, čo by bola večná škoda! Teda, skúsim niektoré.
Gymnaziálny profesor Václav Sosna
„Děťátko, když jsem byl na talianskem frontě (čo sa ale nikdy neudialo), byli jsme tam vojáci na koních. Najednou přiletěla střela, prásk, prásk! Já jsem se, Edulko Kašpárku, rozhlídl kolem sebe a všichni vojáci s koňmi leželi kolem mne mrtví a já jsem zustal s těmi nepárnymi koňmi sám. To byla vojna!“
Alebo:
„Byl jsem taky na ruském frontě. Byla zima, všude sněhu po pás a najednou bác, bác a už to letělo a já honem, zachraň se! A honem, hup se za mandel!“
Alebo:
„Editko, děťátko, tyfus je hrozná nemoc, chraňte se každý jak mužeš. To buď člověk zemře, anebo zustane blbej. Děťátko, já jsem mněl ten tyfus taky!“
Alebo:
Počas vyučovania sme sa s Elou stále rozprávali, šušotali a profesor hovorí: „Editko, děťátko, nedáš pokoj? Teda, klekni si k lavici!“ Nastal veľký smiech a rehot, lebo som bola malá, hlava mi sotva trčala nad lavicu a tak som sa smiala až plakala a bola celá zasoplená. Profesor sa pýta: „Co se děje, proč pláče?“ Žiaci odpovedali: „Ona plače, že bude mjet zaolejované pančochy a doma dostane.“ Profesor s ľútosťou na to: „Editko, děťátko, vstaň, zdvihni hlávku (tú zasoplenú) a ukáž, jaké máš ty pančochy? No veru, tu máš deset korún a běž si kúpit k Baťovi nové.“ Musela som ísť a doniesť pančuchy dvje hladce, dvje obratce, čo sú pre deti. To bol teprv rehot!
Zlatý si bol pán profesor, Vašku, Václavíčku, Venouši!
Odpočívaj sladko a odpusť nám, prosím!
Gymnaziálny profesor z Holíča
„Ludé, Skaličané, Holíčané, co to robíte, tolkých vás neprošlo, no ste už celkom ši-ši?“
„Marto, Marto, tebje najlepší kúpit košík a pújdeš prodávat cibulu na rynek!“
Alebo:
„Tí vaše krávy mje nedovolá ani mojim auťákem tú úzku uličku co vede na rynek projet. Vylezú mi až na kapotu, šak sem kričal šic, šic! Ale oni nic, šak sem jel tricítku a smrť v očách. Šak nech sa nebojá, nic sa im nestane!“ Rozrušený profesor prišiel do triedy a rozprával nám túto udalosť, celý spotený si pritom šudlil holú lebku svojou mokrou rukou.
Profesor prezývaný Tichošlápek
„Vypočítajte Rieglerová, výšku priehrady, som povedal, nie hĺbku, sadnúť, nedostatočná!“
Gymnaziálny profesor Vojtko
V septime:
Mali sme dostať nového profesora na matematiku – fyziku. Všetky sme boli naňho zvedavé. Hrnuli sme sa hore schodmi a proti prúdu sa tlačil akýsi mlaďoch. Marta kričí: „Dívajte, jaký pjekný oktaván!“ A čo sa nestalo, tento oktaván prišiel na prvú hodinu do fyzikálne. Zostali sme ako oparené. Marta to mala u neho nahnuté lebo furt vyrušovala, vždy mala čo povedať a preto bola často vykázaná za dvere: „Marta, ven!“ Keď nás poslal pre ňu, nebolo jej, bola v triede na prízemí a kŕmila sa, niekedy aj ja s ňou.
Tento náš pán profesor, chvála Bohu, ešte žije, ale, žiaľ, je na vozíku. Prajeme mu veľa síl, mali sme ho radi. (Pozn. Eleny Tychlerovej: Dnes už pán profesor nežije.)