Martin Čulen (31. 5. 1823, Brodské – 23. 1. 1894, Čaka), katolícky kňaz, pedagóg a organizátor slovenského školstva, odišiel po skončení gymnaziálnych štúdií v Skalici na štúdiá do viedenského Pázmánea, kde zorganizoval medzi slovenskými bohoslovcami čitateľský spolok so slovanskou knižnicou, ktorý sa stal najvýznamnejšou slovenskou národno-kultúrnou inštitúciou vo Viedni.
Hneď po prvých správach o revolučnom vrení meruôsmych rokov sa odobral na Slovensko, aby vstúpil do radov Hurbanových dobrovoľníkov. Po príchode do Skalice bol vydaný na neho zatykač, takže musel preoblečený tajne utiecť z mesta. Cez kopčianske lúky sa dostal do Brodského, odkiaľ sa i s ďalšími rozhodol odísť na Slovanský zjazd do Prahy. Po rozohnaní zjazdu ostal Čulen načas v Čechách a až v novembri 1848 sa vrátil do Brodského, odkiaľ odišiel do Ostrihomu, aby dokončil štúdiá.
Po krátkom účinkovaní na poste kaplána vo Veľkých Levároch a Majcichove sa však rozhodol venovať mládeži ako gymnaziálny profesor. Preto zložil na viedenskej univerzite profesorské skúšky. Vymenovali ho za riadneho profesora matematiky a fyziky na banskobystrickom gymnáziu. Tam sa zoznámil s Andrejom Sládkovičom a biskupom Štefanom Moyzesom, neskorším prvým predsedom Matice slovenskej. Jeho výborné výchovno-vyučovacie výsledky mu vyniesli preloženie do Bratislavy, kde bol jediným profesorom Slovákom.
Neskôr ho vymenovali za riaditeľa gymnázia v Szatmári, no v rýdzo maďarskom prostredí spokojnosť nenašiel. Za pomoci Š. Moyzesa sa mu znovu podarilo dostať do Banskej Bystrice, dokonca na miesto riaditeľa. Neskôr ho preložili do Levoče, odkiaľ však musel po jednoročnom pôsobení odísť, lebo i v Levoči si počínal ako nekompromisný národovec. Penzionovaný Čulen však nerezignoval a začal pracovať na svojom pláne založiť slovenské katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom.
Nielenže sa mu to podarilo, ale pôsobil tam ako riaditeľ. Na ocenenie jeho zásluh o vybudovanie gymnázia usporiadali vďační Znievčania na meno Martina veľkú slávnosť, pri ktorej Čulen od dojatia nad chudobným študentom vyzliekol svoje šaty a daroval mu ich. Na jar 1875 odišiel Martin Čulen zo Znieva navždy a ako vyhnanec bol nútený hľadať si nové zamestnanie. Napokon našiel svoju poslednú životnú stanicu v chudobnej fare na Čake pri maďarsko-slovenských hraniciach, kde sa pustil do ľudovýchovnej práce a odkiaľ udržoval čulú korešpondenciu s vtedajšími slovenskými národovcami.