Rastislav, tiež Rastic (* cca 820/?/ – † 870 v Bavorsku) bol druhé veľkomoravské staroslovenské knieža (846 – 870), ktoré je v historických textoch titulované ako rex – kráľ, regulus, alebo kňaz – knieža. Na trón ho po zosadenom Mojmírovi I. dosadil východofranský kráľ Ľudovít Nemec. V rokoch 855, 864 i 869 ubránil Veľkú Moravu proti franským útokom, vedených Ľ. Nemcom. Rastislav v úsilí dosiahnuť cirkevnú nezávislosť od Frankov, ktorých kňazi pôsobili na území Veľkej Moravy, požiadal r. 860 pápeža Mikuláša I. o vyslanie učiteľov na založenie učiliska, ktoré by vychovávalo domácich, staroslovenských kňazov. Keďže pápež nenašiel vhodných učiteľov, Rastislav sa obrátil na byzantského cisára Michala III., ktorý roku 863 vyslal na Veľkú Moravu ako misionárov vierozvestov, bratov Konštantína a Metoda. Tí do staroslovenského (staroslovienskeho) jazyka preložili základné náboženské i svetské knihy. Používanie slovanskej liturgie (868) povolil pápež Hadrián II. a neskôr potvrdil pápež Ján VIII. privilégiom Industriae tuae (880) s podmienkou, že najskôr sa budú epištoly a evanjelium čítať v latinčine a potom v slovanskom jazyku.
Vďaka tomu sa veľkomoravská kultúra dostala na úroveň iných európskych kultúr a v mnohom ich aj prekonala. Za vlády Rastislava Veľká Morava mocensky zosilnela a vymanila sa z franského politického područia. V tom období už mala niekoľko sídelných kniežat (ako dokladajú archeologické nálezy), hoci po mene poznáme iba jedno – Svätopluka I., ktorému Rastislav dal ako údel východnú časť Veľkej Moravy – Nitriansko. Rastislav podporoval aj iniciatívu Koceľa (syna Pribinu, niekdajšieho nitrianskeho staroslovenského kniežaťa a potom vládcu v Blatenskom kniežatstve) pri povýšení Metoda na panónskeho biskupa, čo sa aj podarilo. Keď Svätopluk roku 870 odtrhol územie Nitrianska od Rastislavovej ríše, Rastislav ho chcel potrestať, zbaviť titulu sídelného kniežaťa a zabiť. Svätopluk mu však nastražil pascu, zajal ho a vydal Frankom, ktorí ho odvliekli do Bavorska a v Rezne (Regensburgu, Nemecko) ho odsúdili na smrť. Kráľ Ľudovít Nemec ho však omilostil a tak Rastislava „len“ oslepili a uväznili v jednom z tamojších kláštorov, kde čoskoro zomrel. Vďaka tomu sa Svätopluk I. zmocnil jeho trónu. Zriadením panónskej cirkevnej provincie za Rastislavovej vlády sa Veľká Morava vymanila spod cirkevnej právomoci bavorského kléru, čím dosiahla úplnú nezávislosť aj od politického vplyvu Franskej ríše.
Podľa významného slovenského jazykovedca Jána Stanislava je meno Rastic staroslovenského pôvodu, pretože má znaky starobylej strednej slovenčiny. O Rastislavovi a ním ovládanom území, ktoré sa rozprestieralo na území dnešného Slovenska a dnešnej Moravy, sú historické zmienky vo viacerých súvekých dokumentoch (Fuldské anály, list pápeža Mikuláša I., Herfledské anály a i.). Rastislavovo meno Rastic je dopísané na stránke Cividalského evanjelijára, z čoho vyplýva, že tento kláštor v severotalianskom meste Cividale Rastislav navštívil. Podľa slovenského historika Pavla Jozefa Šafárika (* 1795 – † 1861) bol Rastislav „nejvýtečnejší a o národ svůj nejzasloužilejší panovník slovanský“ v celom 9. storočí.
O živote a vláde Rastislava vzniklo viacero povestí, legiend, literárnych, dramatických a iných umeleckých diel. Rastislavov čin je, žiaľ, doposiaľ v slovenských dejinách nedocenený. Starí Slováci, ako predkovia dnešných Slovákov, vďaka nemu mali ako prví v kresťanskom svete preklady najvýznamnejších kresťanských diel do svojho jazyka, čím predbehli celú západnú Európu o takmer 700 rokov (Bibliu preložil do iného, nemeckého jazyka až Martin Luther v roku 1552 /Nový zákon/ a 1534 /Starý zákon/). Rastislav nielenže povzniesol vlastnú krajinu a svoj ľud, ale podnietil zrod kultúr väčšiny slovanských národov. Vďaka Metodovým žiakom, ktorí šírili písmo hlaholika a písomnosti v ňom zapísané medzi Bulharmi, Srbmi (i ďalšími slovanskými národmi bývalej Juhoslávie), Poliakmi, Čechmi, Ukrajincami, Rusmi na Kyjevskej Rusi a i., teda, vďaka ich vplyvu a veľkomoravskému písomnému dedičstvu v neskoršej cyrilike či azbuke (vytvorenej na základe hlaholiky), si uvedené slovanské národy vybudovali základy svojich národných kultúr. Nanajvýš progresívnym bola aj Rastislavova iniciatíva hlásania Božieho slova v domácom, slovenskému ľudu zrozumiteľnom jazyku, čo sa nastálo, najmä v katolíckej liturgii, presadilo až v šesťdesiatych rokoch 20. storočí, keďže dovtedy sa používala latinčina.
Pravoslávna cirkev na Slovensku i v Česku uctieva Rastislava ako svätca, jeho kanonizácia sa uskutočnila v roku 1994 v Prešove a Brne.
Pavol Dinka
Podľa prameňov Štefana Cifru