Súbor Skaličan a môj život s ním (2. časť)

V prvej časti pred prázdninami sme sa rozlúčili v roku 1958, kedy súbor Skaličan patril k mnohým výborným súborom ĽUT na Slovensku. Pravidelne účinkoval na slávnostiach vo Východnej, Strážnici, Tvrdoniciach aj na Záhoráckych báloch v PKO v Bratislave. A ako sme písali „všetko vyzeralo, že budeme hrať, spievať a tancovať naveky, ale …“

KONIEC SA NEKONAL

Prvé problémy nastali v polovici roka 1959, keď niekto vymyslel, že je treba súbory Skaličan a Pláňava zlúčiť. A to bol vlastne začiatok konca obidvoch. Mali sme jediné spoločné vystúpenie na oslavách SNP v Banskej Bystrici. Našťastie sa našli obetaví členovia, ktorí aj v zložitých podmienkach súbor podržali a Skaličan pokračoval. Najväčšiu zásluhu na tom mal MUDr. Igor Chaloupka. Dlhé roky bol vedúcim súboru a spolu s Pavlom Fürstenzellerom a jeho žiakmi zo základnej školy „omladili“ tanečnú zložku. Ja som prvého septembra 1959 odišiel na vojenskú základnú službu na letisko do Trenčína a so súborom som účinkoval iba vtedy, keď som bol náhodou doma. V Trenčíne som pôsobil v známom folklórnom súbore Družba. „Dušú celého súboru tam bil púvodem Vráďišťan Mirko Popelár, kerí sa mja jak krajana hned ujal a ket mjel možnosť, tak mi na zájezdoch aj strčil do kapse pár šestek na prilepšeňí. Ket sem došel na prvňí skúšku, viprávjal sem pri dverách záhorácké hovaďini a paňi choreografka Heda Šimoneková mja scela vihoďit. Nakonec bila ráda, že su tam. Velice si mja tam oblúbili a tak mjeli spjeváka, tanečníka a aj konferanciéra. Bili to krásné dva roki a dali mje hodňe do mojého folklórňího života.“

ZNOVU V SKALIČANE

V septembri 1962 som začal v Skaličane pracovať ako choreograf. Využíval som skúsenosti z Lúčnice, Družby, Techniku a prizval som k spolupráci aj iných výborných choreografov, mojich priateľov. Repertoár sme obohatili o tance aj z iných regiónov. Pomáhali Jozef Majerčík, Cyril Zálešák, Ján Klimo, Adam Kijevský a mnohí ďalší. Do nácvikov sme zaviedli baletnú a technickú prípravu. „Nácviki sme mjeli f Kruhu. Moseli sme ďicki odsunút lavice a domovňíčka tetka Anka Belayka dávali pozor, abi sme nepoškrábali parketi. Mislím, že fšecki tance vjeďeli naspamjeť a dbali na náš móres. Mja mjeli velice ráda a sem-tam mje aj naléli štamprlu halúzkovej. Potom nás presťehovali do taneční sále v hudebňí školi. To už Skalica hrála prvňí hokejovú ligu a sem tam došli ke franťiškánom hráči na večeru. Došel sa na náš nácvik poďívat jeden hokejista a ket viďel jak tvrdo makáme, tak mi povidal, že kebich dal takovú rozcvičku ňím, tak aňi jeden hokejista bi neustál na bruslách. No bila to, a je drina.“

CESTY DO SVETA

Programy dlhé roky uvádzal Pavol Fürstenzeller, až do osudného roku 1965. Na vystúpeniach v severných Čechách uviedli, že súbor Skaličan je zo Senice. Palinka to naštvalo a povedal, že so Senicou máme spoločné len to, že nám v roku 1960 zobrali štatút okresného mesta. Bolo zle-nedobre a Palinek bol „umlčaný“. Potom som sa toho ujal ja. Už v roku 1966 súbor absolvoval zájazd do Anglicka. „To bilo velice ťašké vibavováňí. Né enom pase, víza, ale hlavňe nachistat prepravu krojú a inštrumentú. Dali sme virobit veliké drevjené ládi, do kerích sme navješali kroje. Jeli s nama vlakem prez Čechi, Nemecko, Belgicko, potom z Ostende do Dovru v Anglicku. Ládi sme naposledi viďeli na nekerém nádraží v Nemecku a vjec né. Negde zostali, a potom sme sa dva mjesíce po návraťe dozvjeďeli, bili na Viktóriašteisn v Londýne. Našťesťí sme mejli každí ve svojem kufri aspoň jeden kroj, muzikanťi mjeli husle, klarinet a basu sme vipošťali na mísťe. Cimbal sme nemjeli. Úspjech sme mjeli aj tak a stretli sme tam aj krajanú, letcú z druhej vojni.“ Keď sme nastupovali na obrovskú námornú loď v prístave Ostende, tak strýc Janek Macháček zamrmlali: „Krucinál, to je kíblú vodi, tú bi sme nevipili aj ket vipijeme hodňe vína.“ Potom nasledovalo Švajčiarsko, Francúzsko, Bulharsko, Maďarsko, NDR, NSR, Cyprus a ďalšie štáty.

SÚBOR TO SÚ ĽUDIA

Dobre bolo, že do tanečnej zložky prišla ako tanečníčka manželka MUDr. Igora Chaloupku Tonka, ktorá sa po absolvovaní viacerých školení choreografov stala choreografkou súboru na dlhé roky. Vytvorili sme spolu niekoľko tancov, ktoré sú dodnes v repertoári súboru. Spolupracovali s nami aj externí choreografi. Spomeniem aspoň tie choreografie, na ktorých som s tanečníkmi pracoval aj ja: Skalické svadobné, Strážnické danaje, Skalické sedliacke, Varajkový, Fašang, Šľahačka, Cepíkový, Tance z Kubrej, Na detvianskych lazoch, Zbojnícky, Valaské tance, Remeselnícke tance, Na moste, … Nedá mi, aby som nespomenul vynikajúceho chlapca, primáša Ing. Janka Klindu. PhDr. Slávek Volavý zo Strážnice, známy primáš raz povedal: „Kluku, ty máš takový gríf a tón, že ti mosím říkat pane Klindo.“ Bolo to vyznamenanie pre neho, ale aj pre nás. Bohužiaľ, nás veľmi mladý opustil. Zomrel na zlyhanie srdca v roku 1974. V týchto rokoch hral v muzike na kontrabas František Zemánek. Mal úžasný cit pre úpravu ľudových piesní. Jeho harmonizácia a štýl sa dali jasne pri počúvaní rozpoz­nať. Vytvoril hudobné kompozície pre niekoľko tancov s pochopením zámeru choreografa. Kvalita muziky sa vždy odvíjala od osobností primášov a cimbalistov. Spomeniem aspoň niektorých: Miroslav Krupka, Karel Fiala, Bohuslav Vanďura, Milan Zelenka, Juraj Kulčár, Peter Vašečka, cimbalisti bratia Křížovci, Štefan Štefula, Janek Šácha, Peter Světlík, Mirka Krupková, Tonko Dinka. Janek Šácha pocházál z Velkej nad Veličkú. Výborný muzikant, odkójení slivovicú. Nekedi to po cesťe na vistúpení f autobusi trochu s piťím prehnál a tak vedúcí Igor Chaloupka mjel strach jak to dopadne. Ňikedi sa nestalo, abi hráťí nedopadlo dobre. Ráz pret vistúpeňím na dožinkách došél za mnú a povidá: „Direktore, dnes nemosíš mjet žádní strach. Dneskaj piju z rozumem – zadarmo a doňemoti.“

SKALIČAN VEČNE ŽIVÝ

Pred zhruba tridsiatimi rokmi začala v súbore hrať vynikajúca cimbalová hudba pod vedením PhDr. Petra Michaloviča, ktorá hrá dodnes a patrí k najlepším na Slovensku. Prišli vynikajúci speváci – Márinka Marťanová, Pavel Poustka, Anton Pavčo. Aj celý súbor pod vedením Petra Michaloviča a tanečníci pod vedením Marcelky Michalovičovej patria k slovenskej folklórnej špičke.
Starší tanečníci si vytvorili seniorský klub, tancujú, spievajú a držia sa hesla: „Pokiaľ žiješ, spievaj a tancuj!“ Šíria dobré meno súboru Skaličan a mesta Skalice ďalej. Ja si občas s ľudovou hudbou zaspievam, občas im uvádzam programy a stále s nimi žijem a mám ich stále rád. „Skalica je pjekné mjesto, prezňu chodňíček,viprovoď mja moja milá, svíťí mjesíček.“

Anton Dinka