Výročia sú super, dokazujú, že sme v niečom niekam došli. Aj to už je päť rokov, odkedy sa objavil medzi nami Obzor. Akoby to bolo včera, tá posledná noc než uzrel svetlo sveta. Plná neistoty, nervozity, napätia z očakávania odpovedí na otázky, ktoré zodpovie až nový deň. Zároveň noc opatrného tešenia sa …
Podobné noci som zažívala ako dieťa na Vianoce. Líhala som si rozrušená z blížiaceho sa nového, pre mňa dôležitého dňa. Neistota, či a čo bude pod stromčekom, mi nedávala zaspať. Ležala som ponorená do seba samej – poslúchala som? Plná nervozity, či moje každodenné úsilie bude ocenené darčekom, ktorý si želám. Niekde v hĺbke svojej duše som cítila pokojnú istotu, že prázdno tam nebude. Zaspala som s blaženým pocitom očakávania veľkého dňa, ktorý zmení môj život.
A tak pred piatimi rokmi prišlo ráno. Také s vychádzajúcim slnkom, obyčajné ako v iné, bežné dni. Azda bolo iba o niečo tichšie. Vyšla som z domu do práce a pod návalom všetkého som aj zabudla, že dnes má byť výnimočný deň. Až poobede som si spomenula, že poštárky už chodili a „darčeky“ roznášali po poštových schránkach. Stále bolo akési zvláštne ticho, akoby sa nič nedialo. Večer som líhala s vďakou, že neprišla žiadna nepríjemná odozva a zaspala som s pokojom.
Na druhý, úplne obyčajný deň mi v práci ohlásili návštevu. Vo dverách stála Evička Fordinálová, s Obzorom v ruke a so slovami uznania, že v tejto dobe, ktorá potrebuje pozdvihnúť vedomie a ducha národa, je Obzor to, čo nám tu chýbalo. Tak začala naša spolupráca a hlboké priateľstvo. Nakoniec som sa, teda, darčeka dočkala a z celkom obyčajného dňa sa stal deň s veľkým D. Ak som ešte stále pochybovala, tak v ten moment som vedela, že vydám aj ďalšie číslo …
Vydávanie Skalického Obzoru sprevádza po celých päť rokov ticho. No, u mňa to bol a stále je miestami búrlivý proces, v ktorom sa stále učím, občas mávam aj bezsenné noci, ktoré sú však vynahradzované darčekmi v podobe práce s milými ľuďmi, ktorí kúskom seba obohatia Obzor a tým aj vás, čitateľov. Starosti, ktoré vydávanie Obzoru sprevádza, vylieči každý mesiac pocit úľavy, keď v rukách držím čerstvé číslo a vyprevádzam ho medzi vás vždy s rovnakou otázkou ako bude prijaté. A niekedy príde aj taký obyčajný deň, ako napríklad tento rok v máji. „Vy ste pani z tlačiarní,“ oslovila ma pani pri náhodnom stretnutí, „vy máte niečo s Obzorom? My sa naň každý mesiac veľmi tešíme a najviac môj osemročný syn, číta ho prvý.“ A oči pani zasvietili radosťou a moje vzápätí tiež.
Tak si, tentokrát trúfalo, myslím, že vám, do domovov, Skalický Obzor prináša minimálne radosť. A to je najkrajší darček pre mňa a celú redakciu.
S úctou a vďačnosťou
vydavateľka Želmíra Macháčková