Už v detstve na mňa veľmi silne zapôsobilo filmové spracovanie ruskej rozprávky Kamenný kvietok. Natrvalo mi utkvela v pamäti najmä epizóda, keď v podzemnom kráľovstve kráľovnej hôr chcel pozemský umelec vykresať z kvádra malachitu rovnako dokonalý kamenný kvet, aký vo svojej ušľachtilej veľkosti stál pred ním uprostred veľkej dvorany. Výsledok síce dokonalý nebol, ale predsa ohromoval čímsi majestátnym.
Malý šikovný človek neobsiahol veľkosť diela, na ktoré sa podujal. Nedokázal dielo obsiahnuť v celej jeho vznešenej dokonalosti. Ale ohromovala veľkosť jeho ľudskej túžby napodobniť dokonalý vzor. To som však pochopila až v dospelosti, keď som premýšľala nad osobným posolstvom tohto motívu pre mňa. Keď som pátrala, prečo sa vo mne tak naliehavo usadil a prečo ma vôbec zasiahol.
Dnes už veľmi dobre viem, že v tomto človečom zápase nešlo o ľudskú pýchu vyrovnať sa originálu. Išlo o očarenie, o zasiahnutie duše dokonalosťou a o vnútornú nevyhnutnosť pokúsiť sa odpovedať na ňu svojím spôsobom. Išlo o silnú inšpiráciu, ktorá núti prebudenú dušu konať. Preto celý nevydarený výsledok nevyznel ako rezignácia, ale ako pochopenie. Nemožno rezignovať pri zistení, že v oslovení našej duše niečím vznešeným, veľkým nedokážeme odpovedať na rovnakej úrovni.
Veď pociťovať potrebu konfrontácie svojich činov s čímsi dokonalým už znamená stupeň duchovného prebudenia. Nie nadarmo sa hovorí, že pochopiť niekoho znamená byť taký istý. Aj keď nie do všetkých detailov, ale v tom základnom – v rovnakej orientácii na dobro, krásu a pravdu, alebo naopak. Vo svojej ľudskej malosti nedokážeme posúdiť, pre nedostatok nadhľadu, akú úlohu zohrajú naše činy v napĺňaní potrieb systému veľkého Božieho plánu. Aj malý, drobný čin môže mať veľký dosah.
Naše činy pravdepodobne nebudú úplne dokonalé podľa našich predstáv a podľa našej túžby. Avšak, ak by sme ich z obavy pred zlyhaním neuskutočnili vôbec, čosi by na svete chýbalo. Treba konať, dôležité je len nekonať v rozpore s vlastným svedomím. A výsledok našich činov nechajme na posúdenie iným. Aj keď my budeme vedieť, že sme chceli vytvoriť niečo dokonalejšie, ako sa nám podarilo, možnože iných, ktorí nevedia o našej „vnútornej predlohe“, niečo z nášho diela osloví – napomôže k prebudeniu ich duše a bude ich inšpirovať k dobru. Nemusíme byť dokonalí, ale túžme po dokonalosti – už to nás zdokonaľuje!