Vlastný život za ostatné

V májovom čísle minulého ročníka sme priniesli v seriáli Skalické ulice článok o skalickom rodákovi profesorovi Ľudovítovi Valachovi, zakladateľovi slovenskej rádiológie. Toto vydanie Skalického Obzoru sa dostalo do rúk jeho dcéry MUDr. Ľubici Daňovej a späť sa vrátilo jej poďakovanie. Využili sme príležitosť a požiadali sme ju o rozhovor s nádejou, že popri verejne známych strohých a vedecky zameraných oficiálnych životopisov sa nám podarí poodkryť jeho portrét ako človeka, otca, manžela a priateľa. Pani Daňová prijala našu žiadosť s potešením a s rovnakým potešením tento rozhovor prinášame.

Mohli by sme rozprávanie o Vašom otcovi začať celkom od začiatku, teda, v jeho detstve?
Narodil sa v Skalici a najvážnejším zásahom do jeho detstva bolo, že v útlom veku stratil matku, zomrela na tuberkulózu. Jeho otec ostal sám s tromi deťmi – Pavlom, Aničkou a Ľudovítom (Lajkom). Veľkým požehnaním pre polosiroty bolo to, že ich otec (môj stareček) sa druhýkrát oženil a našiel tak pre ne dobrú a láskavú nevlastnú matku, ktorá nerobila rozdiely medzi nimi a dvoma vlastnými deťmi z druhého manželstva, Mariškou a Jankom. Súrodenci z oboch manželstiev sa mali radi, panovala medzi nimi harmónia a vzájomná úcta. Najväčším ocenením pre láskavú nevlastnú matku bolo to, keď maturant Lajko jej na záver ďakovnej reči za maturantov z gymnázia v Skalici pobozkal ruku. Žiaľ, na túto dobrotivú starenku sa nepamätám, zomrela, keď som mala jeden rok. Veľmi dobre si však pamätám láskavého starečka s dlhými bielymi fúzami. Keď prišiel na návštevu do Bratislavy, hrával sa so mnou na obchod.

Aké boli študijné roky budúceho profesora?
Pokiaľ viem, tak od detstva bol vážny, Vždy sa dobre učil, preto aj tá záverečná ďakovná reč za maturantov. Štúdium medicíny, ktoré začal v Budapešti, prerušila 1. svetová vojna. Po skončení vojny pokračoval v štúdiu v Prahe. Patril k prvým absolventom, ktorí boli promovaní za doktora medicíny na novozaloženej Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Založil Spolok slovenských medikov a bol jeho prvým predsedom. Po promócii nastúpil na miesto odborného asistenta na Internej klinike prof. MUDr. Kristiána Hynka.

Našiel si otec, pri tak aktívnom živote, čas a priestor aj na svoje súkromie?
Určite áno. Na internej klinike sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, príťažlivou 18-ročnou blondínkou, ktorá prišla so svojím otcom na vyšetrenie. Napriek rozdielnej konfesii (mamička bola katolíčka, otecko evanjelik) zazneli onedlho po zoznámení v Skalici svadobné zvony. Po svadbe bývali v jednej izbe v bývalej štátnej nemocnici v Bratislave. Po desiatich rokoch manželstva som sa narodila ja a bola to veľká radosť. Otcova nevlastná sestra, teta Mariška, spomínala ako po mojom narodení cestovala spolu so svojím otcom do Bratislavy. Hanbila sa, keď každému v električke vysvetľoval, že synovi sa narodila dcéra a nesie mu skalické červené a trdelník.

Uchovávate si, napriek tomu, že otec zomrel, keď ste boli ešte malá, živé spoločné spomienky?
Do dnešných dní nosím v srdci krásne spomienky na chvíle strávené s mojím otcom. Boli pre mňa mimoriadne vzácne, pretože veľkú časť dňa venoval práci – pacientom na klinike, aj vo svojej súkromnej ambulancii. Pokiaľ som nenastúpila do základnej školy, mali sme vo zvyku každé ráno chodiť na prechádzku po nábreží Dunaja; kráčala som po múriku na nábreží, otec ma držal za ruku, rozprával sa so mnou. Užívala som si aj spoločné rodinné výlety na Devín, za rodinou do Skalice. Pobyty v liečebných kúpeľoch, v lete v Piešťanoch alebo Karlových Varoch, v zime v Novom Smokovci, prinášali môjmu otcovi zaslúžený odpočinok po vyčerpávajúcej práci a mne ďalšiu možnosť byť s ním.

Aj z Vašich spomienok je cítiť, že i pri vlastnej rodine dominovala v jeho živote práca.
Prioritou v živote môjho otca bola určite medicína. Stále intenzívne študoval, dopĺňal si vedomosti aj na študijných pobytoch na renomovaných pracoviskách v zahraničí. Nadobudnuté znalosti, skúsenosti a zručnosti publikoval v odborných článkoch. Spomínam si ako vždy predtým ako začal večer písať, pomodlil sa so mnou moju detskú modlitbičku za celú rodinu. Klepot kláves písacieho stroja ma uspával, mala som istotu, že je pri mne.

Vtesnali sa do takého životného tempa aj nejaké záľuby?
Je to až neuveriteľné, ale dokázal si urobiť priestor i pre zábavu. Svoj voľný čas trávil so svojou pôvabnou, veselou ženou, ktorá bola veľmi obľúbená v spoločnosti. Ich priateľmi boli kolegovia – lekári, umelci, klerici. Obľuboval mariáš a napriek tomu, že otec bol tichej a miernej povahy , pri mariáši sa veru vedel veľmi rozohniť.

Bol Váš otec iný ako človek, ako vedec, či praktický lekár?
Bol spojením veľkého vedca a veľkého človeka. Bol nielen vynikajúcim odborníkom, ale aj láskavým, súcitným a pokorným človekom. Dôkazom toho bolo aj to, že ešte dlho po jeho smrti, keď som bola už dospelá, sa predo mnou k nemu hlásili a v dobrom ho spomínali jeho bývalí pacienti. Pravidelne prispieval na charitu, finančne podporoval bývalý sirotinec na Hlbokej ceste, ktorý bol v priestoroch dnešnej základnej školy. Pamätám si, že som bola veľmi nešťastná z toho, že mi raz zmizla bábika. Otec mal vo svojej súkromnej ambulancii pacienta – dievčatko, ktorého prognóza bola veľmi zlá. Za vyšetrenie neúčtoval žiadne peniaze, zaplatil matke a dieťaťu cestu vlakom domov a pridal moju bábiku. Poskytoval pravidelne obedy u nás doma mojej spolužiačke, ktorá bola z veľmi biednych pomerov. Zatajil to predo mnou, preto som bola veľmi prekvapená, keď som ju náhodou zazrela v našej kuchyni.

Mnoho lekárov, predovšetkým v počiatkoch jednotlivých rodiacich sa medicínskych oborov, nedbalo na riziká, ktoré často sprevádzali výskum. Ovplyvnilo to aj osud profesora Valacha?
V tom čase neboli dostatočne známe nepriaznivé účinky röntgenového žiarenia, ani také dokonalé spôsoby ochrany tých, ktorí so žiarením pracovali. To, že sa sám dlhoročne vystavoval röntgenovému žiareniu, si vyžiadalo svoju najvyššiu daň, život. Jeho smrťou sa nám, mojej mamičke a mne, zrútil celý svet. Odišiel nám milovaný človek, ktorý pre nás zosobňoval istotu, že všetko je v poriadku, a keby to tak nebolo, on všetko vyrieši. Stratili sme pocit bezpečia, pohoda bola preč. Jeho smrť zasiahla aj starečka a zanedlho po ňom zomrel aj on.

Kde by sme sa mohli pokloniť jeho pamiatke?
Otec odpočíva na evanjelickom cintoríne na Šulekovej ulici. Pamätám si smutné chvíle otcovho pohrebu, keď som, ako 9-ročná, kráčala v smútočnom sprievode od dekanátu lekárskej fakulty cez celé mesto až na cintorín na Šulekovej ulici. Reliéf na náhrobníku, zaradený medzi národné kultúrne pamiatky, zhotovil akademický sochár Fraňo Gibala. Sú na ňom vytesané slová, ktoré ho najlepšie charakterizujú ako výnimočného vedca – lekára a vzácneho, nesebeckého, starostlivého a láskavého človeka: Svoj život položil na obetný oltár vedy a lásky k chorým.

Viaže Vás ešte ku Skalici nejaké puto, okrem spomienok a rodinnej histórie?
Vlastne, akúsi príslušnosť ku Skalici som zdedila. Chodievam navštíviť hroby mojich starých rodičov, no, naposledy som bola v lete pred obdobím vypuknutia COVID epidémie. Informácie o dianí v Skalici mi však dostatočne sprostredkúva moja dlhoročná priateľka pani Vierka Černá. Vďaka nej som sa aj dozvedela o článku o mojom otcovi, publikovanom v Skalickom obzore v roku 2020. Veľmi ma teší, že Skalica na svojho rodáka nezabúda, pretože on sa vždy ku Skalici hlásil, bol hrdým Skaličanom.

Ďakujeme za rozhovor.

Želmíra Macháčková