Hlboko ma oslovil Chaplinov výrok: „Nezabúdam, že mi na poslednom súde premietnu všetky moje filmy!“ Isteže, Chaplin myslel obsah svojho výroku veľmi osobne (alebo azda ani nie?), nie ako film života, o ktorom sa často hovorí. Filmy – ako jeho základné životné dielo, posúdenie ich kvality ako miery naplnenia životného poslania. A predsa: Všetci by sme mali myslieť na to, že nám na poslednom súde premietnu naše filmy – obsah našich životov. Ak sa v sladkom zavrhnutí zodpovednosti zbavíme myšlienok na skladanie účtov pred Veľkým Arbitrom medzi dobrom a zlom, možno sa stane, že náš život sa bude podobať namiesto kvalitnému filmu pochybnej reklame, ktorá nás presviedča: „Až sa ti raz premietne film tvojho života, nech sa je na čo pozerať!“ To by zatiaľ bolo v poriadku, ale na čo sme sa mali podľa reklamy pozerať? Okrem kopy katastrof na záverečné pitie Coca-coly. Ďakujem, nechcem. Rada by som na ten môj film zaznamenala viac.
Vlastne ani nie viac, ale niečo iné. A predpokladám, že iste nielen ja. Seneca nám radí, že by sme mali stále žiť akoby pred očami šľachetného človeka, ktorého si vážime a chceme sa mu podobať. Preto naše skutky sa potom usilujeme korigovať sami podľa tohto vzoru nášho konania.
Avšak nie vždy a nie každému sa podarí vo svojom okolí natrafiť na takého človeka, podľa ktorého by sme chceli svoje činy usmerňovať pri predstave, že nás sleduje. A hoci sme si režisérmi svojho životného filmu sami, nemyslievame ani na to, aký náš režijný zámer vlastne je, čo svojím filmom sledujeme. Azda nás zavše zaskočí túžba z neho niečo vystrihnúť, lenže naše životy sa krútia „naostro“, a nič raz zaznamenané sa už vystrihnúť nedá.
Lenže, veľa nepodareného, zbabraného ešte možno skorigovať cieľavedomým úsilím. Na to je treba si omyl uvedomiť, poučiť sa, zamyslieť sa, nájsť iný spôsob riešenia problému. Čiže, mali by sme mať na pamäti, ako svätý Augustín, že tvorenie nášho filmu predsa len stále niekto sleduje. Ten Najšľachetnejší, ktorý nielen sleduje, ale aj chápe a odpúšťa naše režijné nezvládnutia a prehry dňa. Ten, ktorý nás dokáže usmerniť, ak sme ochotní dať si poradiť – ak sa dokážeme stíšiť a vnútorne načúvať. Potom sa aj naše filmy môžu zmeniť z kopy katastrof a prázdnoty, ako v plechovke po vypití Coca-coly, v chaplinovské majstrovské príbehy, plné ľudského porozumenia, súcitu a lásky. Nikto si svoj životný film nekrúti iba pre seba. Ale na konci nám ho premietnu pre nás. A potom nech je v ňom viac než sladké popíjanie Coca-coly!
Eva Fordinálová