Národná pamäť

Charles Montesquieu vo svojom diele Duch zákona pripomína: „Človek, tá prispôsobivá bytosť, ktorá v spoločnosti podlieha myšlienkam a dojmom iných, je rovnako schopný spoznať svoju povahu, keď mu ju ukážeme, ako o nej úplne stratiť predstavu, ak ju pred ním zakryjeme.“ Táto myšlienka je pre nás veľmi dôležitá. Podľa celoeurópskeho prieskumu máme najnižšie národné vedomie. Zistenie skutočne alarmujúce, ak sa chceme presadiť v Európskej únii po boku iných národov ako rovný s rovným. Najnižšie národné vedomie! A to aj napriek najnovším výsledkom vedeckých výskumov DNA jednotlivých národov, že najstarším usídleným, endemickým národom v Európe sme práve my, Slováci – „národ pod Tatrami“. Trpký paradox!

Možno prísť o všetko – ale nie o ľudskú dôstojnosť! A tá má korene v našich nádejach, v našom trvaní v duchovnej kultúrnosti – v národnej pamäti. Národnú pamäť, národné historické vedomie nemožno presne vedecky špecifikovať, a predsa jeho pôsobenie nemožno poprieť rovnako ako lásku, vďačnosť, myslenie. Najzreteľnejšie prehovorí v zlomových situáciách pri vážnom ohrození národnej existencie a základných etických hodnôt. Bez dôrazného oživenia historickej národnej pamäti by sme azda rezignovane prijali „pamäť“ iných: sfalšovanú, ale úporne vnucovanú, vtláčanú cudzími vykladačmi dejín, za pamäť vlastnú. A my, nevedomí, by sme za pravdu prijali stokrát opakovanú lož.

Môžeme milovať, aj keď nechápeme. Avšak môžeme väčšmi milovať, keď chápeme. Národnú pamäť nemožno transplantovať, je podstatnou súčasťou našej duchovnej dimenzie. Pamäť je aj všetko, čo cítime, nie iba to, čo dokážeme formulovať do slov. Národné vedomie, národná pamäť je skutočným „dedičstvom otcov“, prejavujúce sa v ľudovej kultúre. No predsa je len rozdiel medzi „iba“ cíteným a vysloveným. Pri „iba cítenom“ pamäť drieme v podvedomí, pred „vysloveným“ sa prebúdza, stáva sa súčasťou vedomia. Preto sa musíme pozornejšie prizrieť našim nielen vonkajším, ale najmä vnútorným duchovným dejinám, ktorých posolstvo nám často uniká ako v rádioprijímači: v hluku okolitých, razantnejšie sa presadzujúcich staníc ešte stále nedokážeme zachytiť tichý a pokojný hlas vlastného vysielania. Musíme sa naučiť vyladiť si svoju stanicu, aby sme nestratili predstavu o svojej povahe. Inak budeme musieť naďalej počúvať o sebe klamstvá a podvádzajúce polopravdy druhých.